V nasledujúcej víkendovej úvahe sa pokúsim vysvetliť, prečo by ľavica mala odmietnuť voľbu medzi progresívnym neoliberalizmom a reakčným konzervativizmom, do ktorej nás určité kruhy tlačia.

V prvom rade, čoraz populárnejší pocit liberálnych elít, že čelíme tomu istému problému ako pred nástupom Mussoliniho a Hitlera je nepresný, demagogický a vlastne nebezpečne pomýlený. Neprijateľne zjednodušuje reálnu súčasnosť, ktorá je historicky jedinečná. Svet je dnes komplikovanejší a aj nástrah je oveľa viac na to, aby sme ich mohli redukovať do jedného jediného nebezpečenstva. Navyše, globálny korporatívny kapitalizmus dnes v sebe nesie mnohé prvky fašizmu a má pre sociálnu a environmentálnu stabilitu tejto planéty rovnako zhubné následky ako nacizmus. Čo je však najdôležitejšie – ľavica za posledné dve desaťročia nie je po prvýkrát tlačená do takejto voľby.

Súbežne s rozmachom neoliberalizmu systémová kritika kapitalistickej spoločnosti upadala a nakoniec sa scvrkla len do akéhosi „krotenia kapitalizmu“ a aj to bol len formálne deklarovaný cieľ, ktorý sa darilo napĺňať čoraz menej. S nástupom Clintona, Blaira a Schrödera sa socialisti vzdali historických cieľov a pod maskou akejsi „tretej cesty“ vytvorili novú alianciu zloženú z podnikateľov, kultúrnych hnutí (antirasisti, feministky, LGBT komunita atď.) a mladých ľudí. Táto aliancia rovnako ako dnešná módna „progresívna“ vlna hlásala, že delenie na ľavicu a pravicu je prekonané, hoci to bol podvod, lebo v praktickej politike volila vždy pravicové riešenia.

Tieto účelové kompromisy nikam nevedú, lebo v systéme, ktorý vyhovuje neoliberálom sa každá dobre mienená iniciatíva rozpustí ako cukor v káve. Delenie na ľavicu a pravicu je prekonané jedine vo svojej výlučnosti – to znamená, že dnešný človek volí z oveľa väčšieho množstva identít ako len z dvoch protipólov jednej ekonomickej priamky. Nie je však jedno, koho si socialisti z tohto pestrofarebného sprievodu vyberú za spojencov. Či to budú environmentalisti, pacifisti a ochrancovia ľudských práv alebo podnikateľské kruhy, finančné skupiny a zbrojárske koncerny.

Progresívna aliancia sa netvorí na spojenectve globalizovaných skupín proti nacionalizovaným. Progresívna aliancia môže vzniknúť jedine zo spájania utláčaných, znevýhodnených, marginalizovaných a vylúčených s cieľom ich emancipácie.

A hoci neoliberalizmus politicky nemožno stotožňovať s fašizmom, jeho následky sa spájajú s takým nevýslovným utrpením stámiliónov ľudí, deštrukciou spoločenstiev a devastáciou prírody, že môžeme v zhode s názorom americkej feministickej filozofky Nancy Fraserovej povedať: neoliberalizmus nie je žiadnou protilátkou na epidémiu fašizmu, je jeho komplicom a príčinou. Skutočným liekom na fašizáciu spoločnosti je ľavicový projekt, ktorý by presmeroval hnev a bolesť nemajetných k radikálnej demokratickej rekonštrukcii spoločnosti. Na to si treba vyberať úplne nové spojenectvá podobné tým, ktoré stáli za Rooseveltovým New Dealom (odborári, robotníci, vidiecka chudoba a mestská inteligencia) doplnené o ochrancov prírody a aktivistov pomáhajúcich sociálne ohrozeným a vylúčeným skupinám.

Práve Nancy Fraserová pripomína, že by sme sa mali vrátiť k ideálu emancipácie: podchytiť znechutenie celej spoločnosti a namiesto vylepšovanie korporatívnej hierarchie ponúknuť ľuďom jej zrušenie. Teda nie pridávať sa na stranu finančného kapitalizmu, ktorý bol vždy sponzorom fašistických hnutí, ale spojiť emancipačné sily – hnutia za sociálnu spravodlivosť spolu s environmentálnymi a mierovými hnutiami – do spoločného zápasu proti spoločnosti zameranej na zisk. Prosperita v takomto chápaní neznamená zvyšovanie hodnoty korporatívneho zisku, ale vytváranie materiálnych predpokladov dobrého života pre všetkých.

Inými slovami, ľavica by mala prestať hrať hru pravice a namiesto korigovania neoliberálnych návrhov si zvoliť vlastnú cestu. Keď Macron podporuje medzinárodné dohody o voľnom obchode a Trump ich odmieta (hoci už signalizuje, že aj v tomto prípade zmení názor), ľavica by namiesto zameriavania sa na ich kritiku mala ponúknuť vlastnú alternatívu voči obom postojom a navrhnúť úplne nové, odlišné medzinárodné dohody o regulácii a kontrole bánk, dohody o environmentálnych štandardoch a sociálnych právach, dohody o zdravotnej starostlivosti, dohody o ochrane menšín a podobne.

Rakúsky novinár a spisovateľ Robert Misik ma zasa inšpiroval myšlienkou, že pre ľavicu je nanajvýš nebezpečné, ak je vnímaná ako súčasť establishmentu. Presne tak. Potrebujeme program a politiku radikálnej zmeny, na základe ktorej bude každému jasné, že sme s elitami globálneho korporativizmu v zásadnom spore, že sme skutočnou systémovou alternatívou, nie záložným plánom na kompromis.