Věra Sosnarová je považovaná za jedna z posledných českých pamätníc sovietskych koncentračných a pracovných táborov. Už pred desiatimi rokmi sa však objavili pochybnosti o jej pravdivosti jej výpovede. Teraz historik Adam Hradílek vo svojej štúdii preukázal, že celý jej príbeh o gulagu je vymyslený.

Dnes 88 ročná dôchodkyňa z Odrovice pri Brne ho napriek tomu už viac ako 15 rokov rozpráva na besedách po celom Česku. Hovorí o tom, že ju Červená armáda odvliekla z rodného Brna až na Sibír a po dve dekády čelila znásilňovaniu a zneužívaniu na mieste, kde väzňov upaľovali v stodolách a pochovávali zaživa.

Prehovorila až v roku 2002, kedy zákonodarcovia schválili odškodnenie pre obete gulagov za každý mesiac väznenia. Věra Sosnarová mala dostať necelé tri milióny korún. Po niekoľkoročnom skúmaní jej prípadu ju, ale Česká správa sociálneho zabezpečenia odškodniť odmietla.

Novinár Vladimír Bystrov, ktorého otec bol v gulagu väznený naozaj, videl slabinu príbehu Sosnarové v tom, že ho mohla potvrdiť len jej sestra. A navyše sa nikdy nezmienila o odsúdení. Napriek tomu Sosnarovú považovali za obeť byrokratického systému a na jej stranu sa postavil rad známych osobností a ľudia jej vraj, ako pomoc posielali finančné dary.



To, čo ešte v roku 2009 mohlo vyzerať ako iba klebety neprajníkov, sa historikovi Hradilkovi podarilo dohľadať v ruských archívoch a vierohodne doložiť. Podľa štyroch úradných dokumentov zo Sovietskeho zväzu bola Sosnarová celý čas vedená ako civilná zamestnankyňa. Nebola tak väzenkyňou gulagu na Sibíri, ale robotníčkou na Urale.

Dokumenty o väznení, rozsudok, karta väzňa, priepustka z tábora či doklady o rehabilitácii? Nič z toho neexistuje. Navyše hrôzy, ktoré Sosnarová emotívne opisuje, teda spomínané masové upaľovanie väzňov či otravy jedom, nikým iným popísané neboli. Sosnarová však na tom, že strávila dlhé roky v gulagu, trvá. Odpovedať na otázky, ale nechce.

Faktom je, že ani život pracovníka v ZSSR nebol žiadna výhra. A mnohí nerozlišujú internačný tábor, kde sa podľa historika Sosnarová zrejme zdržiavala, od pracovného tábora či gulagu. Problém je, že sa besedy Sosnarové prezentujú ako skutočný príbeh ženy, ktorá prežila gulag. Tak napokon znie aj anotácie knihy Krvavé jahody, ktorá na motívy jej zážitkov vznikla.



Sosnarovú navyše vlani poslanci navrhli na medailu Za hrdinstvo a získala aj Cenu hajtmana Juhomoravského kraja. A krajský úrad o odobratí ceny neuvažuje. "Ide o tvrdenie proti tvrdeniu, ťažko odhadovať, kde je pravda. Tú pozná len jediný človek, a tým je pani Sosnarová," povedal hovorca hajtmanstva Jiří Klement. Väčšina tých, čo predtým zorganizovali besedu so Sosnarovou, má ale jasno. "V prípade tak výrazných pochýb o jej príbehu by som ju znova nepozval," uviedol napríklad starosta brnenskej Bystrice Tomáš Kratochvíl (ČSSD).

Podobný postoj má aj František Černín, ktorý usporiadal debatu pre Brnenské Biskupstvo. Podľa neho si niektoré veci prežila v inom kontexte. "Som veľmi opatrný, aby som ju odsudzoval. Na druhú stranu ma aj baví, že všetkých - vrátane mňa - utiahla na varené rezance. Spoločnosť jej toho veľa nedala, takže sa ju snažím pochopiť a príde mi to istým spôsobom veľmi vtipné."

Sovietsky život Sosnarovej podľa bádania historika Adama Hradíleka:
*Od roku 1946 pracovala v NejvoŠajtanskom metalurgickom závode.
*Nasledujúci rok prešla do školy pri strojárenskom závode Sojuzazbest, neskôr tam nastúpila ako úpravárka.
*V roku 1952 sa stala námezdnou silou vo štvrtom oddiele Nižno-Tagilského metalurgického závodu.
*Od roku 1961 tu pracovala ako robotníčka na prípravu zmesí na výrobu radiátorov.
*V septembri 1964 sa sestrou Emiliou a jej synom opustili Nižnij Tagil.