Dňa 17. júla si opäť, tentokrát už po dvadsiaty siedmy raz pripomíname výročia prijatia Deklarácie o suverenite Slovenskej republiky.

Tento dokument sa v slovenských podmienkach nerodil ľahko. Od jeho prvého verejného nastolenia v Šurianskom memorande z 3. marca 1990 uplynulo viac ako dva roky. V iných krajinách (napr. v Pobaltí, v bývalej Juhoslávii alebo na ostatnom území Sovietskeho zväzu sa občania hrdo a jednotne prihlasovali k svojej štátnej zvrchovanosti a nezávislej štátnosti, avšak v slovenských pomeroch významná časť najmä humanitárnej inteligencie sa postavila tvrdo proti. Slovákov strašili ich štátnou samostatnosťou a spájali ju s tým najhorším, čo by mohlo Slovensko postihnúť.

Slovenský národ sa však nedal zastrašiť a vo voľbách roku 1992 dal veľkú väčšinu hlasov stranám, ktoré mali v svojom programe slovenskú štátnu zvrchovanosť. Zostane nemeniteľným faktom, že zo strán, ktoré hlasovali za zvrchovanosť zostala do súčasnosti parlamentárnou stranou jedine Slovenský národná strana, a zo strán, ktoré sa postavili jednoznačne proti, sa dnes pokúša opäť do parlamentu dostať KDH. Áno, to KDH, ktoré dnes s cieľom dostať sa k moci je ochotné pod vedením A. Hlinu spojiť sa aj s čertom – diablom a poprieť aj základné princípy kresťanskej ideológie, ako je podpora rodiny s otcom a matkou, a sľúbiť podporu LGBTI agendy v spolupráci s politickými subjektmi, pre ktorých predstaviteľov je život bez Boha ľahší a ktorí sa zamýšľajú nad podporou pedofilov ako obetí svojich pudov. Ale homo sapiens sapiens sa predsa odlišuje od iných tvorov tým, že svoje pudy vie racionálne potlačiť. O tom je humanita, o tom je ľudskosť, o tom je kresťanstvo.

Keď sme roku 1992 pristupovali k prijatiu Deklarácie..., Ústavy SR a neskôr začali budovať samostatnú Slovenskú republiku, mysleli sme si, že tieto otázky sú už minulosťou a môžeme pokojne pristúpiť k budovaniu štátu. Musím však konštatovať, že zápas o suverenitu, o suverénnu štátnosť je proces trvalý.

Musíme denno-denne mať na zreteli, že nepriatelia slovenskej štátnosti sú stále v strehu a využívajú každý náš neúspech, každé naše zaváhanie, aby spochybnili našu štátnosť. Opäť ich vidíme na tribúnach ako predstaviteľov „slušnosti“, hoci ich slušnosť je neoliberálna nenávisť k iným názorom, nenávisť k vlastenecky zmýšľajúcim spoluobčanom a všeobecné spochybňovanie slovenskej štátnosti ako hodnoty, za ktorú nebojovali len príslušníci predchádzajúcej generácie, ale naši predkovia celé stáročia.

Slovensky, Slováci, nedajme sa znechutiť koryfejmi neoliberalizmu a stúpencami cudzích síl. Verme sebe, verme svojej budúcnosti a nedajme sa znechutiť. Budúce voľby nebudú ani o pravici, ani o ľavici, ale o tom, či si Slovensko zachová svoju identitu ako štát Slovákov a ostatných obyvateľov Slovenska, alebo svoju identitu hodíme cez palubu v mene „krajších zajtrajškov“ s plnou misou šošovice a necháme svoj „kaviár“ vyjedať tým, v mene koho tu niekto chce progresívne všetko meniť.

(Autor je podpredseda SNS)