Eduard Chmelár: V hysterickom boji dvoch blokov potrebujeme tretiu silu, ktorá bude tvoriť Slovensko
Groteskné správanie, ktoré predvádza liberálna časť opozície, som už raz zažil. Veľmi mi pripomenulo atmosféru, aká vládla v deväťdesiatych rokoch medzi politickým dorastom a v ktorej som sa nikdy necítil dobre. Bola to doba, v ktorej mládežníci zo všetkých strán viedli medzi sebou ambiciózne reči, kto by chcel byť akým ministrom, premiérom či dokonca prezidentom, no nikto z nich nevedel sformulovať, čo vlastne by chceli robiť. Mali veľmi presnú predstavu o tom, kým budú o päť, desať či dvadsať rokov, ale ani šajnu o tom, ako by chceli zmeniť Slovensko. Bola to doba, keď my sme milovali dievčatá a oni chodili na schôdze. Bola to doba, keď kindermanažment 25-ročných (odpusťte) detí vládol v stranách i v najväčších podnikoch, a tak to aj dopadlo – veľmi rýchlo vyhoreli a zlyhali.
Noví lídri opozície už nie sú žiadni mládežníci, no aj tak z nich cítiť tú zväzácku mentalitu. Do omrzenia opakujú, že zahodili svoje egá, no neviem si predstaviť nič sebestrednejšie ako snívať pred kamerami o funkciách, teda deliť si kožuch z medveďa, ktorý ešte behá po lese. Do omrzenia opakujú, že sú noví politici, ktorí prišli vystriedať starých, hoci (nielen) v politike by sa už mohla začať uprednostňovať múdrosť pred vekom. Do omrzenia opakujú, že na rozdiel od iných sa nehádajú, ale vari sa Sulík s Galkom či Bugár s Gálom chvastajú, že sa dokázali dohodnúť na lídrovi? Títo ľudia nám banálne rozhodnutia predávajú ako revolučné činy a zatiaľ nám za tie dva roky toho nepovedali veľa o tom, čo chcú urobiť pre Slovensko, ale len to, že chcú na ňom prevziať moc. A pritom rozširujú zoznam tých, s ktorými sa „nebudú baviť“, no chcú vládnuť s človekom, ktorý má problém so zákonom.
Nie, títo ľudia neprinášajú novú generáciu, ale nové rozdelenie. Ponúkajú len ďalšie súperenie elít, ktoré vďaka kapitálu ovládajú médiá, ale väčšine ľudí sú tieto zápasy cudzie. Sú z nich vylúčení, zúčastňujú sa na nich len ako pasívni diváci, ktorým dáva masívna reklama ilúziu spoluúčasti na demokracii. Vďaka narastajúcim sociálnym rozdielom ľudia cítia, že toto nie je ich boj, že toto nie je ich demokracia, odcudzujú sa od tohto systému, ktorý od nich žiada čoraz viac a dáva im čoraz menej. Nadchádzajúce voľby sa tak môžu stať len ďalším kolom surového manipulatívneho boja, v ktorom sa stráca vzájomná úcta a jedna skupina sa v mene vlastných záujmov usiluje zničiť tú druhú. Môže to byť najšpinavší predvolebný zápas v histórii, v ktorom sa Kiska i Fico budú usilovať zachrániť vlastnú kožu pred kriminalizáciou. Oba tábory sa nechystajú na ukončenie studenej občianskej vojny, chcú sa mstiť, nestačí im vlastné víťazstvo, ale úplné zničenie súpera. A v takomto neľútostnom boji sa nebude prihliadať na žiadne pravidlá.
Chce to zásadnú zmenu. Skutočnou zmenou však nebude porážka skompromitovaného Smeru, nebude ňou nahradenie finančných oligarchov digitálnymi, nebude ňou výmena Fica za Trubana a Danka za Kisku. Zásadným obratom sa stane až to, keď zmeníme Slovensko bojujúce na Slovensko tvoriace, vedomie rozdielov na vedomie spoločných cieľov, keď si uvedomíme, že zmysel nášho geopolitického bytia nie je len niekomu poslúžiť, ale sformulovať a sústredene sledovať vlastné štátne záujmy. V čase, keď sa proti sebe formujú dva silné až hystericky nezmieriteľné bloky potrebujeme tretiu silu, ktorá bude nielen jazýčkom na váhach, ale ktorá ukáže cestu z tohto začarovaného kruhu. Lebo ak sa tieto dva tábory navzájom zničia a nebude tu žiadnej alternatívy okrem variantov toho istého systému, Slovensko nebude poháňané žiadnou ambíciou a pôjde ku dnu. Som pripravený pracovať na tejto alternatíve bez toho, aby som si určoval svoje mocenské postavenie, som pripravený ponúknuť novú cestu k spravodlivej a udržateľnej spoločnosti a spolupracovať na nej so všetkými čestnými ľuďmi, som pripravený obklopiť sa šikovnejšími ako som ja sám. Pretože ja v potenciál Slovenska ešte stále verím.