„Nebolo by žiadnej revolúcie, nebyť mňa. A nebolo by republiky, nebyť mňa. Mňa nikto nemusí vliecť násilím na smrť. Tí, ktorí prídu po nás, sa budú pýtať, akí sme to boli ľudia. Aby mohli veriť, že sme boli lepší než tí, ktorých sme zmietli. Viem, že nás pošlete na smrť. Poznám tento súd, sám som ho vytvoril. A vyprosujem si odpustenie od Boha i od ľudí. I keď nebol zamýšľaný ako nástroj hrôzovlády, ale naopak ako posledný prostriedok proti rozpútanému šialenstvu strachu, brutality a nenávisti. Namiesto toho sa zvrhol na vraha svedomia. Nech naši potomkovia vedia, že ja, Danton, som toto nezamýšľal. A ak sa tu teraz obhajujem, robím to preto, lebo chcem chrániť to, o čo sme sa usilovali. Alebo skôr, čo sme dosiahli. A nielen za svoj život. Zlomili sme navždy tyraniu výsad. Urobili sme rázny koniec krivdám, ktoré po stáročia pokorovali náš ľud. Zrušili sme monopol bohatstva a rodu pre všetky významné úrady v štáte i v cirkvi a v armáde, pre každý pramienok a prítok tohto skvelého organizmu francúzskeho štátu. A vyhlásili sme toho najúbohejšieho za rovného tomu najväčšiemu v krajine. Vybojovali sme si slobodu a dali ju i otrokom. A odkazujeme svetu, aby prišiel a staval na nádeji, ktorú sme my zrodili. To je viac než víťazstvo v bitke. Viac než všetky šable, delá a všetky tie útočiace armády Európy. To je inšpirácia pre túžbu a sen všetkých ľudí na celom svete. Je to výkrik slobody, ktorý už nikdy neutíchne. Naše životy neboli premárnené v tejto službe.“

A o to presne ide. To, čo treba chrániť z Francúzskej revolúcie, sú jej ideály, ktoré sú ešte stále revolučné a nenaplnené. 230 rokov kráčame v ústrety slobode, rovnosti a bratstvu, občas potláčajúc rovnosť v mene slobody a občas slobodu v mene rovnosti neuvedomujúc si, že jedno bez druhého nie je možné. Nik však nemôže uprieť tejto epochálnej udalosti jedno: Francúzska revolúcia uvoľnila putá, z ktorých sa zrodili moderné národy i demokratické hnutia, sny o spravodlivosti a zápasy, ktoré vedieme dodnes. Nezabudnime na to a pokračujme v nich.