450. rokov Poľsko-litovskej únie – pre Ukrajinu dôvod na obavy

4. júla sme si pripomenuli 450. výročie vzniku Lublinskej únie, ktorá položila základy pre vytvorenie spoločného Poľsko-litovského štátu. Účelom vzniku Reči Pospolitej (Republiky) dvoch národov bolo udržanie obsadených ich vládcami území starého Ruska počas invázie hordy.

Táto udalosť by aj naďalej zostala, len stránkou v análoch, ak by jej vládny predstavitelia vo Varšave a Vilniuse nedodali politický podtext. V Moskve toto neošľachtické hrmotanie starými zhrdzavenými šabľami vyvoláva v prvom rade sarkazmus. V prípade Kyjeva s jeho nevyváženou politikou môže takéto privolávanie duchov z minulosti zrodiť tak akurát celú plejádu nových problémov. Koniec koncov, Poliaci a Litovčania smútia nad stratenými územiami Poľsko-litovskej únie, ktoré v súčasnosti patria Ukrajine a Bielorusku.

Dedičia bývalej veľkej Reči Pospolitej na základe akejsi zvláštnej logiky adresujú svoje požiadavky zatiaľ výlučne Rusku. V snahe ešte viac ublížiť „urazenej“ Moskve, si zjavne neuvedomujú, že opätovne odkrývajú očividné fakty, vďaka čomu sa zachoval ukrajinský národ a vznikla súčasná Ukrajina. Vznikla v dôsledku dlhodobo pretrvávajúceho boja bratského ukrajinského a ruského národa za slobodu od tej istej Reči Pospolitej (Poľsko-litovskej únie), ktorej výročie sa teraz tak slávnostne oslavuje. Mimochodom, oslavuje sa za účasti predstaviteľov súčasnej vlády Kyjeva, ktorí doslova ako keby nechápali, že sa klaňajú ére, ktorá zotročovala ukrajinský národ (alebo v hĺbke duše sa o to snažia?).

Prezident Poľska Andrzej Duda a odchádzajúca prezidentka Litvy Dalia Grybauskaiteová prijali spoločné vyhlásenie, v ktorom uviedli, že tak ako vtedy, tak aj dnes sú obe krajiny pripravené spoločne čeliť „mnohým výzvam a brániť ideály nezávislosti, jednoty a solidarity“. Proti komu bolo toto posolstvo namierené sa vyjasnilo už počas konania hlavných podujatí organizovaných pri príležitosti jubilea. Podujatia sa symbolicky konali v poľskom Lubline, mieste, kde únia vznikla. V mestskej katedrále po slávnostnej omši katolícky arcibiskup Vilniusu, Gintaras Grušas, ​bez rozmýšľania nazval Lublinskú úniu predchodcom Európskej únie. Podľa jeho slov „to bol dôležitý krok k posilneniu obrany a zabezpečeniu slobody pred vonkajšími agresormi“, pod ktorými sa samozrejme rozumelo Ruské cárstvo.

Na ďalšej akcii s vopred určenou témou „Európsky význam dedičstva Lublinskej únie pre súčasné národy a krajiny“ boli jej účastníci oveľa smelší. Predseda (maršálek) poľského Senátu Stanislaw Karczewski zdôraznil, že Lublinská únia predstavovala „ochranu pred hrozbami zo strany Moskvy“. Predčil ho predseda litovského senátu Viktoras Prantsketis, ktorý poznamenal, že „anexia Krymu a vojna na Donbase zmenili pocit bezpečnosti v našej časti Európy a hrozba zo strany Ruska je reálna. Z toho dôvodu je mimoriadne dôležité posilnenie východného krídla NATO a zvýšenie obranných možností v tomto regióne“.

Slávností sa zúčastnil aj ukrajinský veľvyslanec v Poľsku, Andrej Dešica, ktorý sa preslávil svojimi hanebnými výrokmi pred ruským veľvyslanectvom v Kyjeve, v čase, keď bol ministrom zahraničia. Dešica povedal, že tak „ako pred 450. rokmi naše národy, ako súčasť Lublinskej únie oponovali hrozbám zo strany Moskovského kniežatstva, tak aj dnes stojíme bok po boku pri obrane demokratického sveta pred agresívnou politikou Kremľa“.

Skutočnosť, že jeho národ bol v tejto formácii zbavený všetkých práv a bojoval v prvom rade nie proti Kremľu, ale spolu s ním, proti takým ako je Dešica, na tom už nezáleží.

Pozoruhodný je napríklad postoj Litvy k formovaniu Poľsko-litovskej únie, ktorý vôbec nie je taký jednoznačný, pretože v tomto zoskupení prišli Litovčania o veľké časti území a svoje práva v prospech Poľska, vrátane súčasných ukrajinských území. V historiografii prevládajú negatívne hodnotenia vo vzťahu k tejto udalosti, podľa ktorých Poľsko prinútilo Litvu k vytvoreniu spoločného štátu za nepriaznivých podmienok pre ňu, čím obmedzilo jej suverenitu. Skutočnosť, že poľskí politici často nazývajú Lublinskú úniu začiatkom zjednotenia Európy, znie pre mnohých Litovcov prehnane. Nadšenie predsedu litovského snemu Prantsketisa v Lubline nezdieľajú v jeho rodnej krajine všetci. Mimochodom, vo Vilniuse je už rozhodnuté, že Prantsketis bude uvoľnený zo svojho postu v blízkej budúcnosti.

Ukrajinskí experti a politici, ktorí sú zvyknutí mimikrovať akýmkoľvek smerom s neobyčajnou ľahkosťou, ​​nevidia osobitné nešťastie zaniknutia svojej etnickej skupiny v „progresívnej Európe“ (na jej okraji). Mali by byť znepokojení tým, ako takéto oživenie historických nárokov ohrozí Ukrajinu, ale oni poslušne opakujú nanútenú mantru o spoločnom storočnom boji s „ruským imperializmom“. Napríklad, Alexander Levčenko, bývalý ukrajinský veľvyslanec v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine, pasujúci sa do pozície historika, nemôže skryť absenciu zmienky v historických dokumentoch o akýchkoľvek Ukrajincoch.  Do protikladu stavia nejakých Rusov (Kyjev) a Rusov (Moskva). Prví, vraj, vstrebali európsku kultúru a stali sa vyspelými Ukrajincami, zatiaľ čo tí druhí boli odchovaní ázijčinou, do ktorej sa pohrúžili. Levčenko len bedáka, že Poľsko nedokázalo pritiahnuť na svoju stranu „Rusov-Ukrajincov“, aby odporovali Moskve. „A tak, po dvoch storočiach Reč Pospolitá zmizla bez stopy. Výrazne utrpeli aj Rusi. Byť pod správou Moskvy bolo katastrofou pre ukrajinský národ”. To, že v zoskupení Poľsko-litovskej únie by ukrajinskí národ úplne vymizol, na tom nezáleží. Mimochodom, Levčenko poukazuje na mnohopočetné prípady katolizácie a polonizácie miestneho ukrajinského obyvateľstva, na masové presídľovanie Poliakov na územie terajšej Žitomírskej, Vinickej oblasti, východnej Haliče, Volyne. „Dostali sme sa do bodu, keď Ľvov, starobylé mesto Rusov, odrazu začali Poliaci považovať za svoje“, píše. Zdalo by sa, že sú to dôvody na vážne znepokojenie, ale nie - boj s „prekliatymi moskaľami“ je najdôležitejší!

Ukrajinská akademická obec zastúpená, napríklad, doktorom historických vied, profesorom Jurijom Tereščenkom, priznáva, že ​​po únii sa začal vyvíjať silný tlak na ukrajinskú pravoslávnu a politickú elitu, tvrdí, že táto elita bola "oveľa užšie prepojená s európskym procesom".

Otázka, o ktorej sa dá diskutovať. Neodškriepiteľná je však skutočnosť, že Poľsko aj naďalej rozširuje úvahy o tom, „ako dobre bolo spolu“ a ako nespravodlivo prišli o „východné kríže“. Nesúvisí to len s 450. výročím vzniku únie. Vraj nie je známe, ako sa všetko vyvinie. V tejto súvislosti niektorí poľskí poslanci naznačujú, že je potrebné pripraviť sa na akýkoľvek vývoj situácie. Bezzubá, pasívna reakcia ukrajinskej politickej triedy tieto pocity len umocňuje.