Všetci snáď vedia, že keď je potrebné odlákať pozornosť kohokoľvek od čohokoľvek, začne sa spomínať Albánsko. Preto určite nikoho z vás neprekvapí fakt, že v bruselskom archíve leží zložka s menom "Núdzový plán a analýza pre prípad bankrotu Albánska" z roku 2015. Euroúradníci očakávali správne, do šanónu s takýmto názvom sa dlhú dobu nikto nepozrel.

Ak by vás neodradil nezáživný názov, zistili by ste, že sa za ním ukrýva spis týkajúci sa Grécka. V ňom sa dokonca nerieši nič menšie, ako minimalizácia škôd v prípade vypadnutia ostrovnej krajiny z eurozóny.

Prípravy núdzového plánu v rámci Európskej komisie teda dostalo na starosť iba desať ekonómov a právnikov, dôvodom bolo zníženie rizika vyzradenia. Ak by sa to nepodarilo, vypukla by panika a dosť možno by dnes turisti pod Akropolou zamieňali eurá za drachmy.



V júli roku 2015, kedy opäť vrcholila grécka dlhová kríza, Gréci v narýchlo zvolanom referende jasne odmietli podmienky zahraničných veriteľov, teda Európskej komisie, Európskej centrálnej banky a Medzinárodného menového fondu.

Išlo už o tretí záchranný balíček v hodnote závratných 86 miliárd eur, ktorého podmienky sa podarilo uzavrieť 13. júla. V praxi sa tak Grécko pohybovalo prvú polovicu mesiaca na hrane bankrotu. Lenže v prípade krachu krajiny by straty nepočítali len Gréci, ale v prvom rade jeho veritelia.

V roku 2015 krajina dlhovala závratných 342 miliárd eur. Spomínaná zložka obsahuje tabuľku, ktorá do posledného eura vypočítava, ako by si zvyšné krajiny eurozóny grécke bremeno rozdelili - napríklad do Ríma by grécky krach poslal účet 63 miliárd eur, čo by predstavovalo 4,1 percenta HDP. To je suma, ktorú krajina každý rok zaplatí za vzdelávanie. Najviac by za grécke odchádzanie zaplatilo Nemecko - viac než 92 miliárd eur, čo predstavuje 3,4 percenta HDP.



Následne by Grécko muselo znovu zaviesť vlastnú menu. Aj v tomto prípade úradníci detailne vypracovali jednotlivé kroky, celý proces by ale prebehol prekvapivo rýchlo - grécke banky totiž dostávali hotovosť iba vďaka núdzovému režimu Európskej centrálnej banky. Ten zjednodušene funguje tak, že komerčné banky poslali gréckej centrálnej banke ako záruku grécke dlhopisy a cez ňu dostali na účet prostriedky.

Akonáhle by grécka vláda vyhlásila bankrot, ECB by tento mechanizmus musela ukončiť - inak by totiž prakticky tlačila nekryté peniaze. Gréckym bankám by rýchlo došli peniaze a grécka národná banka by im nemala čo poslať, eurá totiž tlačiť nemôže len tak.

Takže by sa na grécke účty musela vrátiť drachma, ale zatiaľ len v elektronickej podobe. Grécki poslanci by museli urýchlene ošetriť vznik novej meny zákonmi, ale aj keby pracovali najrýchlejšie ako by vedeli, predbehol by ich prepad hodnoty novej meny. Oficiálny kurz novej drachmy k euru by sa stal v momente svojho zverejnenia históriou. "Nikto by o menu nemal záujem a rýchlo by strácala na hodnote," píše sa v správe, ktorá predpokladá prepad kurzu drachmy na polovicu.



Nové drachmy na účtoch by bolo nutné "materializovať", aby začali slúžiť ako plnohodnotná mena. Vláda v Aténach by musela vyvinúť horúčkovitú aktivitu a už v tomto bode európsky plán necháva priestor pre pochybnosti, s akým elánom by sa Gréci do budovania nového, o polovicu slabšieho platidla, vrhli.

Tajný bruselský plán obsahuje tiež schému, ktorá popisuje jednotlivé fázy zavádzania nových bankoviek. Odo dňa "nula" do dvoch týždňov by sa ekonomický život aspoň na oficiálnej úrovni prakticky zastavil. Platenie by prebiehalo v eurách alebo klasickou naturálnou výmenou. Po štrnástich dňoch by sa národná banka dostala ku vydávaniu núdzových šekov a ich nové bankovky by sa v peňaženkách Grékov objavili zhruba po ôsmich mesiacoch.

Celú situáciu by komplikovalo to, že akonáhle by sa správy o zavedení novej meny dostali ku občanom, všetci by sa snažili dostať ku svojim úsporám ešte pred ich znehodnotením. Paradoxne by samotné uvedenie bankoviek do obehu nebol až taký problém, ECB totiž v Grécku tlačí desaťeurové bankovky, takže stroje na tlač by Grécko malo k dispozícii. Len by si musela Európska centrálna banka postrážiť, aby si Gréci potajme netlačili eurá.

Nakoniec v Grécku na "albánsky scenár" nedošlo a ekonomika krajiny teraz príliš nepúta pozornosť médií, narozdiel od momentálnej situácie v Taliansku.