V Amerike sa nepreplácajú nadčasy. Teda, ak nepatríte medzi 7 % najhoršie zarábajúcich zamestnancov v USA. Ešte v 70. rokoch to tak nebolo a hranica príjmu pre preplácanie nadčasov sa týkala 65 percent zarábajúcich Američanov.

U nás sme na tom lepšie. Nadčasy musia byť preplatené každému, defakto okrem vysokého manažmentu. Či sa to reálne robí, a či si to zamestnanci pýtajú, je druhá otázka. Ale zo zákona táto povinnosť je.

Teraz sa v USA začala väčšia debata o tom, aby ľudia mali za nadčasy zaplatené. Lebo toto je, zdá sa, pre Američanov vec, ktorá nie je samozrejmá, a o ktorej sa treba sporiť.

Ako obvykle prišli americkí zamestnávatelia a začali kričať, že preplácanie nadčasov ohrozí pracovné miesta. Však, ako inak. Vyššia minimálna mzda ohrozí pracovné miesta, celkový rast miezd ohrozí pracovné miesta, preplácanie nadčasov ohrozí pracovné miesta, všetko ohrozí pracovné miesta.

Keď sa mala rušiť detská práca, ohrozovalo to pracovné miesta a ekonomiku, keď sa rušilo otroctvo, malo to ohroziť ekonomiku, keď sa v 1918-tom zavádzal 8 hodinový pracovný čas v Československu, malo to ohroziť ekonomiku.

Sa čudujem, že tieto žvásty zamestnávateľov, ktorý sledujú iba svoje zisky a svoje náklady, ešte niekto počúva. Pretože zisky a náklady majú s ekonomikou ako komplikovaným systémom vzťahov pramálo spoločného. Ekonomika nie je účtovníctvo. Obzvlášť, keď sa zakaždým tieto reči ukazujú ako nepravdivé.

Po II. svetovej vojne dokázal kapitalizmus v Amerike vybudovať veľmi silnú strednú triedu. Bolo to aj vďaka silným odborom, ktoré pre zamestnancov vyvažovali moc korporácií a aj vďaka progresívnemu zdaňovaniu, ktoré prinášalo do štátnej kasy peniaze. Tie sa používali na stavbu ciest, budovaniu škôl, vzdelávanie ľudí a budovanie ďalšej infraštruktúry, ktorá potom pomáhala podnikom prosperovať.

Od 70. rokov nastáva zlom a prichádza neoliberalizmus. To sú ekonomické myšlienkové pochody, ktoré sa dajú zhustiť do troch bodov:

1.  Nízke dane pre bohatých,


2. deregulácia pre mocných,


3.  a zmrazenie miezd pre ostatných.

Vychádzalo sa z myšlienky, že keď sa bude dariť tým hore, táto prosperita stečie aj na tých dole. Niečo podobné hlása SaS: „Ak sa bude dariť podnikateľom, bude sa dariť aj zamestnancom.“ Na tých dole však stieklo veľké Há, a už aj Medzinárodný menový fond potvrdil, že tento neoliberálny koncept je vtip.

Amerika za tie roky zdecimovala odbory a zamestnanci prestali požívať patričnú ochranu. Korporáciám sa znížili dane, rapídne vzrástli zisky a poľavil tlak na mzdy. Výsledok? Pre väčšinu bežných Američanov sa rast reálnych miezd zastavil pred 50 rokmi a Amerika má teraz jednu z najväčších nerovností na svete (hŕstku bohatých, veľa chudobných).

Milióny Američanov nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti a liekom, mzdy bežných Američanov stagnujú a nestúpajú už desaťročia, a 43 % amerických domácností nemá dostatočný rozpočet na to, aby si mohli dovoliť zaplatiť základné veci ako bývanie, stravu, škôlku, dopravu, telefón a o zdravotnej starostlivosti som už hovoril.

A túto svoju logiku chcú Američania cez svoje korporácie nanútiť aj nám.

Je pekné, že premiér Pellegrini bol v Amerike a diskutoval s americkými firmami pôsobiacimi u nás o problémoch, s ktorými sa tu potýkajú. Čo už pekné nie je, že im začal nadbiehať v ich snahe zdecimovať už tak chabú odborovú organizovanosť na Slovensku.

Škoda, že sa neporozprával aj s inými Američanmi. Autormi, ekonómami, právnikmi, aktivistami, alebo americkými miliardárom Nickom Hanauerom, ktorí svorne bijú na poplach a tvrdia, že jedným z liekov pre zdecimovanú strednú triedu v Amerike sú práve silné odbory a ich podpora. V Amerike sa týchto korporátnych manierov snažia zbaviť a my ich si ich budeme zavádzať v Európe, ktorá má úplne inú tradíciu?

Ak teraz založíte odborovú organizáciu v podniku, získate silné kompetencie. Môžete spolurozhodovať, zamestnávateľ s vami musí veci prerokovávať, máte právo na kontrolu a informácie. Založiť odbory v našich podmienkach nie je zložité, no Slováci to aj tak nerobia. Nevedia, ako na to, a nevedia, kto by im to mal vysvetliť. A… nemajú chuť ani ochotu.

Americké korporácie však chcú zakladanie odborov u nás radikálne sťažiť. Chcú, aby sa na založenie odborov do Zákonníka práce dostala kvóta 30 %.

Takáto odborová organizovanosť v podniku má byť potrebná, aby ste si mohli vo firme založiť odbory. Teraz je to 0 % a to je dobre. Kľúčom k vyšším mzdám a dobrým pracovným podmienkam sú kvalitné odborové organizácie v podnikoch a keď zamestnancom hodíme takúto bombu pod nohy, tak sa s vyššími mzdami a férovými pracovnými podmienkami môžeme u nás už nadobro rozlúčiť.

Premiér Pellegrini by si nemal od Američanov diktovať politiku, ktorá ich spoločnosť doviedla do neudržateľného stavu.

Zastupitelia Centier podnikových služieb ako IBM, AT&T, DELL, Adient sa v septembri stretli v Crowne Plaza v Bratislave na Business service center fóre. Prítomné boli i neamerické firmy ako Lenovo, KPMG, Global Blue, ING Bank, Covestro.

V zápisnici z tohto stretnutia sa píše, že kolektívne vyjednávanie a kolektívne vzťahy (vzťahy medzi odborármi a zamestnávateľmi) sú stále problémom pre centrá podnikových služieb, pretože slovenský Zákonník práce dovoľuje už trom zamestnancom založiť odbory. Preto účastníci tohto fóra volajú po spoločnom postupe, aby pre vznik odborov presadili kvótu 30 %. Podľa zápisnice sa vraj už niektorých týchto firiem zakladanie odborov dotklo.

Hrozná vec!

Tu je pekne vidieť, ako sa vedia zamestnávatelia organizovať. Keby toho boli rovnako schopní a ochotní i zamestnanci, s lepším pocitom by sa im chodilo do roboty.

Keď som túto zápisnicu videl prvýkrát, zasmial som sa. Keď sa Pellegrini vyjadril, že asi majú tieto firmy pravdu, smiech ma rýchlo prešiel. To, že korporácia urobí hocičo, len aby rozbila tlak zamestnancov na férové mzdy a dobré pracovné podmienky, je nám všetkým akosi jasné. Nejak sme si už nepochopiteľne zvykli akceptovať takéto správanie voči nám – zamestnaným.

To, že ale tomuto začne vychádzať v ústrety premiér krajiny, ktorá má so mzdami a pracovnými podmienkami problém, je neakceptovateľné. To, že je člen strany, ktorá si hovorí sociálno-demokratická, už nebudem ani komentovať.

My potrebujeme vytvárať živnú pôdu pre vznik odborov a nie nástroje na ich znefunkčnenie. Ak by sa takáto kvóta zaviedla, firma si už nájde spôsob, ako z odborovej organizácie dostať členov preč tak, aby členstvo v odboroch vo firme kleslo pod 30 %. Už teraz mi ich napadá niekoľko.

Takže budem len pevne veriť, že sa premiér zle vyspal, keď toto povedal.

Jediný, kto sa voči tomu ozval, bola odborová organizácia ZO ECHOZ uniJA v otvorenom liste s názvom „(Pri)silná lobby za tvoju chudobu“. Podporili to odborári z US Steelu a na neadekvátnosť nápadu zavádzať takúto kvótu upozornila na tripartite aj Monika Uhlerová z KOZ. Vďaka Bohu za týchto ľudí.

Práve odborárom z uniJA sa začalo rok dva dozadu dariť zakladať v týchto firmách odborové organizácie. Zamestnanci, ktorí ich založili, sú so svojou činnosťou však na začiatku, v plienkach, ale americké spoločnosti už riešia ako vylobovať zásadnú prekážku pre odborovú organizovanosť a rovno ju rozprášiť v zárodku – v Zákonníku práce.

Milé. Ďakujeme, ale neprosíme. My v Európe fungujeme inak.

Ak si Amerika v rámci svojho ekonomického systému decimuje strednú triedu, je to jej vec. Ale keď nám chcú jej korporácie drzo nanucovať tieto maniere, potom my musíme byť nekompromisní a povedať f*ck off.



(Autor je zakladateľom občianskeho združenia Pracujúca chudoba, ktoré presadilo povinné zverejňovanie miezd v inzerátoch a slobodu hovoriť o vlastnej mzde.)