To, čo navrhuje prezidentka, znie na prvý pohľad ako oxymoron: revíziou ústavy chce zabrániť jej (príliš častým a ľahkým) zmenám. Pritom však sama navrhuje zmeny – v úpravách prezidentských právomocí smerom k ich vyjasneniu a posilneniu práva veta – s ktorými súhlasím. Úlohy hlavy štátu však musíme zadefinovať oveľa presnejšie – inak sa nám môže stať to, čo v susednej Českej republike, kde ODS, ktorá pôvodne navrhla priamu voľbu prezidenta, dnes žiada návrat k voľbe v parlamente. Pobavila ma reakcia riaditeľa Ústavu štátu a práva SAV Jozefa Vozára, ktorý presne tieto zmeny z mojich úst odmietal, aby dnes povedal, že s vyjadreniami prezidentky „možno vysloviť len súhlas“. Niektoré typy ľudí proste evidentne presvedčí len funkcia a dostatočne hlboký predklon pred ňou, ale v poriadku. Venujme sa podstate veci.

Prezidentský palác a časť odbornej verejnosti zatiaľ nedozreli k úvahe, že príčinou častých zmien ústavy (dvojnásobný počet v porovnaní s Českou republikou) nie je len priveľká jednoduchosť tejto procedúry, ale aj a možno predovšetkým prostý fakt, že náš základný zákon štátu je zastaraný a nevyhovuje súčasným podmienkam. Nie je to nijaký škandál – životnosť ústavy v našom právnom prostredí z historického hľadiska neprekračuje obdobie zhruba jednej generácie a čas na jej zmenu jednoducho dozrel. Je však precíznejšie a čistejšie pripraviť nový základný zákon štátu ako neustále (a často nesystémovo) plátať ten starý a nepremyslene riešiť veci za pochodu, šité horúcou ihlou. Mnohé články ústavy sú jednoducho nedomyslené a odborníci to vedia.

S myšlienkou novej ústavy a fakticky druhej republiky som bol dlho osamotený, dnes sa k nej čoraz smelšie hlásia aj politici, napríklad bývalý predseda parlamentu Pavol Hrušovský, právny expert SaS Alojz Baránik či Daniel Lipšic, no vedia si to predstaviť aj bývalí poslanci Radoslav Procházka či Renáta Zmajkovičová.

To najdôležitejšie je však uvedomiť si, že nová úprava nevráti ústave rešpekt automaticky. Z jej prijatia nesmieme robiť ďalšiu fázu studenej občianskej vojny. Musíme sa k nej dopracovať širokou poctivou diskusiou a snahou o porozumenie spoločenstva, ktorého sme súčasťou. Dnešnej ústave chýba majestát a ten nezíska, kým tu nebude panovať všeobecné nielen právne a politické, ale aj mravné presvedčenie, že je naozaj základným zákonom štátu, od ktorého už niet vyššieho. Takáto ústava musí byť základom novej spoločenskej zmluvy, ktorá dá vzťahu medzi občanom a štátom novú kvalitu. A tento stav možno dosiahnuť len tak, ak sa do prípravy tohto dokumentu zapoja všetci, čo k nemu majú čo povedať a ak bude možné schvaľovať, meniť a upravovať tento základný zákon štátu jedine prostredníctvom všeľudového hlasovania. Inými slovami: tento štát musíme premyslieť a založiť odznova. Metaforicky i doslovne. Som presvedčený, že až toto štátnické dielo, tento veľkolepý čin a hlboká myšlienka v ňom obsiahnutá dokážu zjednotiť naše spoločenstvo a ukončiť devastujúcu studenú občiansku vojnu hlboko zakorenenú v slovenskej spoločnosti. Nie je to úloha len pre jedného človeka, je to historické poslanie pre celú generáciu otcov zakladateľov novej republiky. A možno aj matky.