Na základe tlačovej konferencie strany SaS, ktorej dôvodom boli schválené zmeny v ústavnom zákone č. 357/2004Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov z konca júna, všetky média uverejnili okrídlené vyjadrenie, že na základe tejto novely príde každý sudca, ktorý bude kandidovať, o talár. Povrchne, donekonečna opakujú prebraté klišé.

Podľa návrhu zákona, predloženého v parlamentnej tlači 1443, sa do tretieho čítania 26.6.2019 dostala novela Alojza Baraníka, ktorá má takýto výklad práva a právnu prax zaviesť, pričom sa tým mení nielen ústavný zákon č. 357/2004Z.z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, ale práve tým je dotknutá aj zákonná úprava zákona o sudcoch a prísediacich.

Niekto, kto si vyslovene myslí, že zákon je šitý iba na aktivity sudcu Harabina v politickom živote a nazval tento zákon Lex Harabin, je diletant.

Všeobecne platí, že lex generalis sú všeobecné právne normy, ktoré platia vždy, pokiaľ ich znenie nie je nahradené špeciálnou úpravou zákona nazývaného lex specialis. Keďže v tomto prípade nedošlo k postaveniu nového zákona, terminológia zavedená niektorými žurnalistami je diletantizmus.

Strach z Harabina

Strach vo všeobecnosti nie je dobrým radcom a v tomto prípade je prijatie spornej novely skôr blamážou, pretože zákon o sudcoch a etický kódex sudcu dosť jasne vymedzujú konanie sudcu aj mimo jeho sudcovskú prax v súkromnom živote.

Harabinovská dedukcia začína fungovať ak si položíme otázky, čo je súkromný a verejný život sudcu, aké sú ústavné práva občana, ktorý vykonáva prácu sudcu v súlade s ústavou, prípadne, či má alebo nemá právo sa politicky prejavovať a dokonca angažovať. Naše právne prostredie tieto otázky nevyčerpáva dosť výstižne, čo spôsobuje vážny problém. Fakt, že sa novela pokúša prísnejšie vymedziť okruh osôb podľa článku 2 v tomto zákone a dokonca k tomu upraviť aj povinné tlačivá pre osoby zastupujúce štát v rôznych oblastiach, neznamená automaticky, že tomu tak bude v praxi.

V najbližších dňoch môžeme očakávať nielen právne rozbory novelizovaného zákona zo strany ústavných právnikov a stavovských organizácií, ale aj prekvapenia v podobe presného uvedenia, v čom je novela protiústavná a nezákonná.

 

Ústavnosť, či protiústavnosť novely

Ak by podľa predstavy autora novely zákona mal sudca automaticky stratiť svoju funkciu ,je potrebné povedať, že na úrovni zákona o sudcoch a prísediacich nastáva hlavolam, pretože uvoľnenie sudcu ako inštitút pre účasť vo voľbách je sám o sebe dosť silný.

Byť zbavený funkcie, profesie, výkonu povolania preto, aby niekto mohol naplniť svoje ústavné právo nielen voliť, ale aj byť volený je fundamentálnym porušením práva.

Sudcu do funkcie vymenúva doživotne prezident republiky. Táto právna úprava je sama o sebe tak silná, že jej porušenie, podmienenie alebo vylúčenie na úrovni zákonnej úpravy nie je dostatočné. V pohľade ústavnosti občianskeho práva je prijatá novela porušením princípu ústavnosti. Právo byť volený, respektíve uchádzať sa o akúkoľvek funkciu vo voľbách nemôže byť podmienené hrozbou, že občan je zbavený nejakého iného svojho práva.

Ak poslanci Národnej rady Slovenskej republiky ústavnou väčšinou v hlasovaní rozhodli pre a), mali by pokračovať v úpravách až na úroveň ústavy a povedať, ktorý občan sa nemôže uchádzať o svoje volebné právo ( teda aj byť volený) bez ujmy na svojich iných právach. Poslanci v eufórii novelu a jej dôsledky nedomysleli.

Predstavte si absurditu, že ktorýkoľvek zástupca štátu uvedený v článku 2 zákona stratí svojou kandidatúrou automaticky svoju pozíciu a nemôže ju opätovne vykonávať.
Čl. 2 Pôsobnosť ústavného zákona

 (1) Tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie
a) prezidenta Slovenskej republiky,
b) poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
c) členov vlády Slovenskej republiky,
d) vedúcich ústredných orgánov štátnej správy, ktorí nie sú členmi vlády Slovenskej republiky,
e) sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,
f) predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
g) členov Súdnej rady Slovenskej republiky, h) generálneho prokurátora Slovenskej republiky,
i) verejného ochrancu práv,
j) predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky,
k) štátnych tajomníkov,
l) náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky,
m) riaditeľa Slovenskej informačnej služby,
n) členov Bankovej rady Národnej banky Slovenska,
o) starostov obcí,
p) poslancov mestských zastupiteľstiev a poslancov zastupiteľstiev mestských častí v Bratislave a v Košiciach,
q) predsedov vyšších územných celkov,
r) poslancov zastupiteľstiev vyšších územných celkov,
s) rektorov verejných vysokých škôl,
t) predsedu a podpredsedu Úradu na ochranu osobných údajov,
u) štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu verejnoprávnej televízie a verejnoprávneho rozhlasu,
v) štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne,
w) generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky,
x) členov Rady pre vysielanie a retransmisiu a riaditeľa jej kancelárie,
y) členov regulačnej rady,
z) predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky,
za) predsedu Poštového úradu,
zb) zástupcov štátu v štatutárnych orgánoch obchodných spoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu,
zc) riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát, a
zd) členov Rady Slovenskej televízie a členov Rady Slovenského rozhlasu.

Ak by poslanci schválenú novelu mysleli celkom vážne, mali záujem o jej uplatnení v praxi a nebola by prijatá iba cieľom paralyzovať politické ambície Harabina , skutočne by sme dospeli do situácie, že by každý kandidát pre rovnosť súťaže mal v okamihu ohlásenia politických ambícii odísť definitívne zo svojej funkcie. Tu sa nám ponúka ale aj iná zaujímavá paralela, ktorou je inštitút prezidenta.

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky opäť raz posunuli demokraciu a predviedli ďalší ústavný kotrmelec. Otázkou zostáva, či spornú novelu zosúladí so zvyškom platnej legislatívy Ústavný súd Slovenskej republiky, alebo utŕžime hanbu v Luxemburgu.