Americkí predstavitelia nie sú predsa žiadni nováčikovia, aby robili neuvážené vyhlásenia, ktoré v ostatných častiach sveta momentálne vyvolávajú údiv a značnú pozornosť. Zdá sa však, že Washington sa v posledných mesiacoch ocitol v úzkych.
S napätím, ktoré stúpa nad Iránom, obchodnou a technologickou vojnou, ktorá zúri v plnom prúde s Čínou a problémami prisťahovalectva na južnej hranici USA sa zdá, že bombastické vyhlásenia z Washingtonu prichádzajú akosi unáhlene a a nie príliš vhodne.
„Molekuly slobody“
Nie je veľkým prekvapením, že americkí politici ospevujú šírenie „slobody a demokracie“ po celom svete. Americký minister energetiky Mark Menezes, však posunul tento autorizovaný americký koncept do úplného extrému. V máji označil americký skvapalnený zemný plyn LNG ako export “molekúl slobody”, čím sa pokúsil o znovuoživenie energetického exportu z krajiny. Tento “počin” možno určite považovať za jeden zo spôsobov, ako zviditeľniť potrebu zvýšenia vývozu energie do Európy. Len možno nie najpresvedčivejší, ale jednoznačne najúsmevnejší.
„Zbrane na nepoužívanie“
Nikto nikdy nemôže obviňovať USA zo skromnosti, pokiaľ ide o výdavky na zbrojenie. To iba pre prípad, že by si niekto nedajbože myslel, že sú to nejakí lakomci. Trump ubezpečil Američanov, že (ešte raz) zvýši vojenský rozpočet krajiny, aby zabezpečil, že Amerika má „najviac najlepšie zbrane na svete.”
Na nákupnom zozname sa totiž ocitli “úplne nové jadrové zbrane". Ale nebojte sa! Trump ich "nikdy" neplánuje použiť, takže je to všetko dobré a máme byť spokojní. Človek by sa aj upokojil, ale stále tam niekde vzadu hryzie otázka, prečo sa v takom prípade vôbec obťažuje s ich výrobou? Pravdepodobne Američania momentálne nemajú žiadne iné chúlostivejšie nedostatky, ako napríklad zdravotníctvo. Aspoň môžu umrieť v mieri a s myšlienkou, že ich aj po smrti budú chrániť “najviac najmodernejšie zbrane na svete”.
Irán porušil dohodu ešte skôr „ako existovala“
Washington v poslednej dobe vysloviil množstvo obvinení na adresu Teheránu. Ale jedno z nich bolo naozaj priam z dielne teoretickej fyziky a teórie časopriestoru. Biely dom tento týždeň vyhlásil, že Irán porušil jadrovú dohodu z roku 2015 "ešte pred jej existenciou”. Sťažnosť sa síce okamžite stretla s výsmechom a jednoznačnou otázkou: “Ako je možné porušiť dohodu, ktorá ešte neexistuje?” Na druhej strane však pri takejto komédii mrzne úsmev na tvári. Ono to vôbec nie až také smiešne.
Nebolo to prvýkrát, čo americkí predstavitelia cielene vyvolávajú všeobecný skepticizmus s účelovým permanentným odsúdzovaním Iránu. Minister zahraničia Mike Pompeo pravdepodobne očakával lepšiu reakciu, keď povedal, že Teherán je „takmer určite“ zodpovedný za útoky na dva ropné tankery v Ománskom zálive. Zjavne nečakal, že to svet bude chcieť aj dokázať a nepostačí iba ukázať prstom. Predložené dôkazy však priniesli viac otázok a medzinárodného spochybnenia, než očakával Pompeo.
Dohoda s Čínou musí byť „výhodnejšia pre nás“
Všetci špičkoví vyjednávači veľmi dobre vedia, že najlepší spôsob, ako uzavrieť dohodu výhodnú pre všetky strany, je hneď na začiatku oznámiť, že konečná dohoda musí byť pre konkrétnu jednu stranu výhodnejšia, ako pre ostatné.
Dobre, dobre. Možno to tak nie je. Napriek tomu si to Donald Trump zjavne myslí, lebo nedávno presne takto naštartoval svoje úsilie dosiahnuť novú obchodnú dohodu s Čínou. Trump jednoznačne vysvetlil svojim voličom, že dohoda musí byť „lepšia pre nás ako pre nich“ a „naklonená k výhodám pre USA“, pretože (údajne) predtým nemali USA žiadne „výhody“ zo vzájomného obchodu. Takto sa podľa Trumpa “vyjednáva”.
Čína by si však nemala robiť ťažkú hlavu z nejakej dohody. Keby aj Peking niekedy podpísal dohodu s USA, Trump by ju neskôr pokojne vypovedal, lebo by sa ňou mohla neprijateľne narušiť nerovnováha v nejakom alternatívnom vesmíre ... alebo niečo také.