Počas tvorenia rubriky o spisovnej slovenčine (od mája 2018), ktoré sa chýli ku koncu, sme zvnútra novinárskej obce dostali jediný priamy podnet na riešenie, a to od zahraničného redaktora TASR. Pýtal sa na význam slova rezort, ktoré sa podľa neho v uplynulých rokoch začalo (nesprávne) rutinne používať synonymicky k slovu ministerstvo.

Je to v rozpore s platnou kodifikáciou, ktorá rezortu prisudzuje význam odbor, oblasť pôsobnosti (centrálneho orgánu), pričom Krátky slovník slovenského jazyka vyslovene ako príklad uvádza práve „rezort ministerstva“.

V súčasných novinárskych správach sa však slovo rezort zvykne používať na priame označenie inštitúcie (informoval rezort, vyhlásil rezort).

Zaujímavá situácia nastáva pri spojení rezortný kolega, ktoré štandardne znamená náprotivka daného ministra z paralelného ministerstva v zahraničí. Podľa platnej kodifikácie by však malo znamenať spolupracovníka z toho istého slovenského ministerstva.



Pýtajúci sa redaktor zároveň uvádza (zriedkavý) prípad, keď je možné používať slová rezort a ministerstvo na pohľad synonymicky – zdôrazňuje však, že „nejde o synonymá per se, ale iba per accidens: Napríklad pri schvaľovaní štátneho rozpočtu je rovnocenné uviesť, že sumu x na nadchádzajúci rok dostal rezort obrany (ako oblasť pôsobnosti) alebo ministerstvo obrany (ako inštitúcia, ktorá túto oblasť spravuje)".

Rezortný rébus sme si nechali na záver slovenčinárskeho seriálu nielen preto, lebo diskusia zvykne nasledovať po prednáške, ale aj preto, lebo ho ťažko jednoznačne rozsúdiť.

Využime ho teda aspoň na malú odbočku do večnej jazykovednej dilemy: či prispôsobovať pravidlá hlasu ľudu, alebo tlaky zdola prísne usmerňovať podľa platných noriem.



Ten prvý prístup je voľnejší, dynamickejší (v lingvistickom žargóne „dolníkovský“ – podľa jazykovedca Juraja Dolníka), ten druhý je normatívny („kačalovský“ – podľa Jána Kačalu). Podľa toho dolníkovského by sme mohli konštatovať, že jazyková prax slovu rezort už jednoznačne priradila okrem významu odboru, oblasti aj význam ministerstva ako inštitúcie.

Rovnocenne sa teda uplatňuje v oboch naznačených kontextoch: máme rôzne rezorty od tých redakčných (komentátor v rezorte domácej politiky) po tie zahraničnoturistické (10 najlepších rezortov pre deti v Chorvátsku) – a zároveň rezorty školstva, zdravotníctva, financií vo význame ministerstiev.

Doterajšia kodifikácia je síce podstatná, ale nemenej závažný je živý úzus. Priaznivci jednoduchých a jasných riešení si teda neprídu na svoje ani v jazykovede (ani v iných rezortoch nášho farebného sveta). Dilema medzi dynamickým a normatívnym prístupom ostáva – a s ňou úloha hľadať, podľa možnosti, zlatú strednú cestu.

Jazykovedci sa o to usilujú zvažovaním sily úzu – či je už taký výrazný a zakorenený, že je naozaj namieste podvoliť sa mu. Niektoré z týchto „víťazstiev“ hlasu ľudu sa odrážajú v priebežne pripravovanom a publikovanom Slovníku súčasného slovenského jazyka, na ktorý sme sa aj v rámci nášho seriálu viackrát odvolávali.