Vnútorný ozbrojený konflikt nepredstavuje boj proti terorizmu

Od 3. júna do 7. júna sa na Medzinárodnom súdnom dvore, hlavnom súdnom orgáne OSN v Haagu začali vypočúvania v prípade „Ukrajiny proti Ruskej federácii“. Ukrajinu zastupovala námestníčka ministra zahraničných vecí Olena Zerkaľová. Vedúcim delegácie Ruskej federácie bol veľvyslanec pre mimoriadne úlohy Dmitrij Lobač, súčasťou ruskej delegácie boli aj zástupcovia Generálnej prokuratúry, Vyšetrovacieho výboru, Ministerstva obrany, Rosfinmonitoringu (Federálna služba pre finančný monitoring RF, pozn. red.) a vlády Krymskej republiky.

Ešte v januári 2017 Ukrajina podala na Rusko žalobu, v ktorej sa tvrdilo, že ruská strana porušuje tieto medzinárodné dohovory: Medzinárodný dohovor o potláčaní financovania terorizmu z roku 1999 a Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie z roku 1965.

Odvolanie sa na oba dohovory vyzeralo, mierne povedané, absurdne. Podstata ukrajinských obvinení proti Rusku a na ich základe vzniknuté protirečenia medzi týmito dvoma krajinami, nemajú nič spoločné s týmito dvoma dohovormi. Vojna, ktorú Kyjev rozpútal v Donbase, sa neriadi Dohovorom proti financovaniu terorizmu a tvrdenie Kyjeva o „nezákonnom“ pripojení Krymu k Rusku nemôže byť podané na základe Dohovoru proti rasovej diskriminácii.

Zdalo by sa, že ak sa už Ukrajina rozhodla prejednávať súdne spory na medzinárodnej úrovni, tak príde s niečím adekvátnym. Ale nie! Tieto na prvý pohľad zdanlivo absurdné odvolania sa na spomínané dohovory sú pre Ukrajinu v podstate jedinou príležitosťou pokúsiť sa prinútiť Medzinárodný súdny dvor, aby začal konanie v tejto veci.

Zvláštnosť situácie spočíva v tom, že na rozdiel od všeobecných súdov Medzinárodný súdny dvor (MSD) nekoná na základe  sťažnosti  jednej krajiny voči inej. Tento súd  je oprávnený riešiť medzinárodno-právne spory  medzi štátmi. Rusko však s Ukrajinou nevedie žiadny spor vo vzťahu k uplatňovaniu týchto dvoch dohovorov! Cieľom Kyjeva je vytvoriť informačný šum a nájsť „legitímny“ dôvod obviniť Rusko na medzinárodnej úrovni. Na to, aby šum trval čo najdlhšie, je potrebné, aby Medzinárodný súdny dvor začal v tomto prípade konať. MSD je oprávnený začať konanie, keď prípad spadá do jej jurisdikcie. A v tom je hlavná prekážka: Rusko neuznáva povinnú (presnejšie povedané automatickú) jurisdikciu MSD. Rusko podpísalo štatút MSD, jej občania sa volia do súdneho zboru nepretržite od roku 1946, ale Rusko neuznáva automatickú  jurisdikciu súdu: inými slovami, nemôže byť predvolaný pred súd bez jeho súhlasu! Takáto pozícia bola výsledkom vyváženej politiky sovietskeho vedenia, ktoré si plne uvedomovalo politickú povahu akejkoľvek medzinárodnej inštitúcie. A ZSSR malo rutinne výhrady k akejkoľvek medzinárodnej zmluve, ktorá ustanovovala povinnú jurisdikciu MSD pri riešení sporov podľa medzinárodných zmlúv.

Všetko sa zmenilo v roku 1989, keď Gorbačov stiahol výhradu ZSSR k Dohovoru proti rasovej diskriminácii. Vtedy málokto chápal, čo sa stalo. Toto rozhodnutie prerazilo štrbinu, cez ktorú teraz môže každý štát automaticky predvolať Rusko pred súd.

Gruzínsko použilo rovnakú taktiku v roku 2008, keď podalo Medzinárodnému súdnemu dvoru žalobu na Rusko, v ktorej nemiestne tvrdilo, že Rusko porušuje Dohovor proti rasovej diskriminácii. 

A Ukrajina nemá inú možnosť, než sa pokúsiť dokázať, že Rusko porušuje Dohovor proti rasovej diskriminácii. To znamená nesvedomite použiť mechanizmus riešenia sporov na dosiahnutie politických cieľov.

Predošlé vypočutia ukázali, že počas dvoch rokov, ktoré boli Ukrajine poskytnuté na to, aby predložila argumenty zdôvodňujúce jej tvrdenia a bolo by v jurisdikcii MSD riešiť prípad proti Rusku, Ukrajina nemohla predložiť žiadne závažné dôkazy, hoci sa veľmi snažila a dokonca si najala zahraničných právnikov, ktorí ju v procese mali pred sudcami zastupovať.

Pozícia Ruska bola predostretá šéfom delegácie RF Dmitrijom Lobačom. Vyhlásil, že Ruská federácia neuznáva jurisdikciu Medzinárodného súdneho dvora, tým pádom tento prípad nespadá do ich jurisdikcie. Dôvody tejto pozície sú nasledovné:

1. Medzi Ruskom a Ukrajinou nie je žiadny spor súvisiaci s uplatňovaním uvedených dvoch dohovorov;

2. Ukrajina nesplnila celý rad procesných podmienok spojených s podaním žiadosti na Medzinárodný súdny dvor. Ukrajina sa nepokúšala v dobrej viere vyriešiť vzniknuté nezhody s Ruskom prostredníctvom rokovaní, alebo arbitráže. Rovnako odignorovala potrebu predbežného opatrenia Výboru pre odstránenie rasovej diskriminácie (vytvorený na základe Dohovoru proti rasovej diskriminácii).

Ukrajinským vládnym orgánom (a ich zahraničným zástupcom) sa rovnako nepodarilo dokázať šialenú tézu o „systematickej kampani ruských orgánov ohľadne rasovej diskriminácie“ na Kryme. Ruská delegácia na niekoľkých príkladoch jasne preukázala všetku neopodstatnenosť ukrajinských obvinení.

Ukrajinská delegácia neustále tvrdila, že má takmer tony dokumentov, dokazujúcich praktiku rasovej diskriminácie na Kryme. A v skutočnosti? Tak napríklad, čo mohla predložiť šéfka ukrajinskej delegácie. Informovala o zatknutí dvoch obyvateľov Krymu, „čo má slúžiť ako príklad kampane rasovej diskriminácie“. Zábavné.  Uvedené "zatknutie" bolo administratívnym krokom na zabezpečenie uhradenia pokuty uloženej týmto občanom v súvislosti s ich činnosťou v organizácii “Hizb ut-Tahrír”, táto organizácia je považovaná za extremistickú  a súdy Ruska a mnohých ďalších štátov ju zakázali.

Ukrajinská zástupkyňa neustále tvrdila, že „celé Valné zhromaždenie“ odsúdilo ruskú „anexiu“ Krymu, čo je tiež čistá lož, pretože rezolúcie o Kryme, prijaté v rámci zhromaždenia sa prijímajú pri dostatočnom počte hlasov proti tým, ktorí sa zdržali hlasovania, a tiež tým, ktorí nehlasovali (vspomenieme si na slová ministra zahraničných vecí Ruska S. V. Lavrova o „hrubom nátlaku“ zo strany delegácií mnohých krajín počas hlasovania v OSN). Treba tiež poznamenať trend čoraz menšej podpory „krymských“ rezolúcií Valného zhromaždenia OSN.

Napríklad, za rezolúciu Valného zhromaždenia OSN nazvanú „Situácia v oblasti ľudských práv v Krymskej autonómnej republike a v meste Sevastopoľ (Ukrajina)“ prijatej 22. decembra 2018 zahlasovalo len 65 krajín. 27 krajín hlasovalo proti a 70 krajín sa zdržalo hlasovania. Už na ukážke tohto prípadu neexistuje žiadne „celé“ Valné zhromaždenie. Oficiálna štatistika hlasovania na internetovej stránke OSN však nič nehovorí o jednej veci - o krajinách, ktoré sa nezúčastnili na hlasovaní. Takýchto krajín k danej rezolúcii bolo asi tridsať (celkový počet členských štátov OSN je 193). Inými slovami, „krymskú“ rezolúciu VZ OSN 2018 nepodporili dve tretiny členských štátov OSN. A keďže ukrajinským predstaviteľom chýbajú fakty, nezostáva im nič iné iba klamať... Medzinárodný súdny dvor však nie je sociálnou sieťou, klamať tu nemá žiadny význam ...  

Najsmutnejšie na tom je to, že žaloba ukrajinských vládnych úradov odkrýva ich šialenú politiku. Ukrajinské úrady, ktoré vynaložili niekoľko dní na to, aby sa pokúsili dokázať, že Rusko porušilo Dohovor o financovaní terorizmu, ukázali svetu, že vnímajú celú populáciu žijúcu na území Donbasu ako „teroristov“. Viac to vypovedá o ukrajinských vládnych orgánoch, než o Rusku, alebo obyvateľoch LDĽR.

Rusko jasne vyhlásilo, že  „rozpútaním krvavej vojny proti svojim vlastným ľuďom sa Kyjev nepresvedčivo snaží predstaviť vnútorný ozbrojený konflikt ako boj proti terorizmu. Odhliadnuc na pretrvávajúce výzvy ukrajinského vedenia uznať samozvané republiky za teroristické organizácie a ich činy ako teroristické činy, ani jeden zahraničný štát, alebo medzinárodná organizácia by sa k takémuto kroku neuchýlila“.

Po vypočutí ukrajinskej a ruskej delegácie počas štyroch dní sudcovia Medzinárodného súdneho dvora vyhlásili prestávku potrebnú na posúdenie prípadu a prípravu rozhodnutia.

* * *

Ukončením vypočutí v Medzinárodnom súdnom dvore sa ukrajinské výhrady voči Rusku na medzinárodných súdoch neskončili. Vypočutia k inému prípadu iniciovanému Ukrajinou proti Rusku v Medzinárodnom arbitrážnom súde, ktorý tiež sídli v Haagu sa už začali. Tentokrát Ukrajina predložila požiadavky na svoje „práva pobrežného štátu“ v Čiernom mori, Azovskom mori a Kerčskom prielive...