V presadzovaní politických zmien majú nenásilné demonštrácie dvojnásobne väčšiu úspešnosť, ako ozbrojené konflikty. Vždy keď vyšlo do ulíc aspoň 3,5 % obyvateľov, vláda danej krajiny požiadavky demonštrantov zohľadnila alebo padla. Vyplýva to z amerického výskumu, podľa ktorého by v Česku muselo protestovať aspoň 370 000 ľudí.

Správu o týchto zisteniach americkej politologičky, Eriky Chenowethovej priniesla BBC. Tá v článku pripomína aj zamatovú revolúciu v bývalom Československu, v roku 1989. Ďalší príklad úspechu nenásilných protestov, BBC uvádza Filipíny. Manilou otriasli v roku 1986 dvojmiliónové demonštrácie. Součástí pokojné „revoluce lidové moci“ byly i modlitby. Čtvrtý den skončil diktátorský režim Ferdinanda Marcose.

V roku 2003 zvrhli nenásilné protesty gruzínskeho prezidenta Eduarda Ševardnadzeho. V rámci „revolúcie ruží“ demonštranti síce vtrhli do parlamentu, nie však so zbraňami. V rukách mali kvety a kytice ruží. Tento rok zas odstúpili dlhoroční autoritárski prezidenti Alžírska a Súdánu. Ich vládu taktiež ukončili pokojné hnutia odporu a radoví občania. 

Taktiku nenásilia nieje teda nutné uprednostniť iba z etických dôvodov. Chenowethová preukázala, že je súčasne aj omnoho účinnejšia. Sama o tom pritom na začiatku svojho výskumu pochybovala. Chenowethová analyzovala 323 opozičných hnutí v rozmedzí rokov 1900 až 2006, z ktorých niektoré boli pokojné a iné ozbrojené. Výsledky skúmania preukázali, že tie pokojné dosiahli až 53 percentnú úspešnosť, zatiaľ čo násilný odpor bol úspešný len v 26 percentách konfliktov.

Dôvodom je hlavne fakt, že do pokojných protestov sa jednoduchšie zapojí omnoho väčšie množstvo ľudí oboch pohlaví a rovnako aj viac vekových skupín. Takýto protest vždy naruší bežný chod spoločnosti viac, ako napríklad bombové útoky, či únosy organizované prevažne mladšími bojovníkmi. 

Akonáhle ozbrojené sily stoja proti tisícovým, či dokonca miliónovým zástupom ľudí, majú väčšie zábrany zasiahnuť už len kvôli vyššej pravdepodobnosti, že v dave môžu byť aj ich známi či dokonca príbuzní. 

Masové protesty naviac vyvolávajú dojem, že sa režim rúca a bezpečnostné, či iné štátne zložky začnú váhať, čí ísť ku dnu s potápajúciu sa loďou, alebo vypovedať kormidelníkovi loajalitu. 

Jedným z najúčinnějších, ak aj nie úplne najúčinnějším nástrojom nenásilného odporu je generálny štrajk, uviedla Chenowethová. Dvojhodinový generálny štrajk z 27. novembra 1989 bol taktiež jednym z urýchlovačov zamatovej revolúcie. 

Najprekvapivejším zistením Chenowethové je „pravidlo 3,5 %“. Pri protestoch s účasťou približne 3,5 % občanov dannej krajiny, vždy stačili k presadzovaniu významných zmien. Politici buď zohľadnili požiadavky demonštrantov, alebo prišli o moc. V USA by teda muselo výjsť do ulíc okolo 11 milionov ľudí, v Británii 2,3 miliónov a v Česku 370 000. 

Chenowethová sa inšpirovala zakladateľmi ekologickej skupiny Extinction Rebellion (Vzbúra proti vyhynutiu), ktorá organizovala aprílové protesty v New Yorku a Londýne. Účasť na nich sa však ani zďaleka nepriblížila magickej hranici 3,5 percent. 

Chenowethová vo svojom výskume prináša dôkaz, že aj malá aktívna menšina môže vyvolať veľké zmeny a že dejinotvornou silou nie je len ozborjený konflikt či vojenský útok, ako naznačujú bežné učebnice dejepisu. Pokojné opozičné hnutia majú rovnako obrovský dopad, len sa o nich toľko nehovorí. Podobne sa prehliada aj fakt, že množstvo revolúcií vybojovali radoví občania. 

„Obyčajní ľudia stoja za heroickými činmi, ktoré menia svet. A zaslúžia si rovnako našu pozornosť a oslavu,“ upozornila Chenowethová.

Chenowethová pôsobí na prestížnej americkej Harvardskej univerzite. Svoje poznatky zhrnula v knihe Prečo občiansky odpor funguje: Strategická logika nenásilného konfliktu (Why Civil Resistance Works: The Strategic Logic of Nonviolent Conflict). Spoluautorkou práce je Mária Stephanová z Amerického mierového inštitútu (USIP).