Boli časy, keď slogan „Pre ľudí“ používal Robert Fico. Jeho verný poslanec Ľuboš Blaha je síce presvedčený o jeho autentickosti až genialite, ale nie, toto nevymysleli kreatívci Smeru. Ešte pred ním používala slogan „S ľuďmi a pre ľudí“ Iveta Radičová. A tento slogan bol takmer navlas rovnaký ako heslo českých komunistov „S lidmi pro lidi.“

V skutočnosti tieto slová pochádzajú zo slávneho Gettysburského prejavu Abrahama Lincolna z 19. novembra 1863, ktoré presne zneli „vláda ľudu, z ľudu a pre ľud“. Odvtedy sa toto posolstvo prekladalo, parafrázovalo, kradlo, komolilo a deformovalo nespočetne veľakrát, až skončilo v spotených rukách Andreja Kisku a dostalo podobu: Za ľudí. Pripomína to známu komunikačnú hru, kde ľudia sediaci v kruhu šepkajú jeden druhému tú istú vetu, a kým dorazí do ucha toho, kto ju pôvodne vyslovil, je z nej niečo úplne iné. Človeku sa až nechce veriť, že pri tých finančných možnostiach, ktoré bývalý prezident má, nedokázali jeho politickí marketéri vymyslieť nič duchaplnejšie a nerátali s tým, že asi do desiatich minút od jeho oznámenia sa stane terčom vtipov.

Keby bol niekto strašne zlomyseľný, tak už v tejto chvíli zaregistruje stranu „Pre ľudí“, aby ešte viac doplietol voličov. Takej strany by totiž nebola žiadna škoda. Už na prvý pohľad je jasné, že zoskupenie pána Kisku politickú scénu neobohacuje, ale rozbíja, neprináša žiaden ideologický segment, ktorý by ešte nebol zastúpený. Andrej Kiska chce iba pytliačiť vo vodách iných, rozdáva ponuky politikom z iných strán, čo je nesmierne nízke správanie. Jeho slová, že strana „Za ľudí“ nebude ani pravicová, ani ľavicová, ani konzervatívna, ani liberálna, ale centristická, svedčia buď o politickej negramotnosti alebo bezbrehom populizme, a v tejto chvíli neviem, čo je horšie. Andrej Kiska chce byť všetkým a ničím, podľa potreby prihadzuje neuveriteľne prázdne floskuly a obklopuje sa ľuďmi, ktorí buď už prešli niekoľkými stranami (Jana Žitňanská) alebo oklamali verejnosť a voličov svojou „nezávislosťou“ (aktivista Za slušné Slovensko Juraj Šeliga či primátori Nitry a Hlohovca) alebo vyslovene pochybnými indivíduami (medzi jeho sponzorov patrí Ján Tomáš, trestne stíhaný za neoprávnenú vratku DPH a program pre zdravotníctvo má na starosti vysokopostavený manažér z Penty Radomír Vereš). Nechcem sa zaoberať touto stranou viac ako je nevyhnutné, chcem len poznamenať, že tak ako z bezprávia nevznikne právny štát, tak ani z podlosti nevznikne slušnosť. A sledovať bývalú hlavu štátu, ako zrazu odhodí zábrany a začne tvrdo až osobne napádať politických súperov ako taký chuligán s dovetkom „teraz to už môžem povedať“ vyznieva, že celá hra na novú politickú kultúru bola len bezbrehá pretvárka a dočasná taktika na prevzatie moci. Je to veľmi smutné, ale tento človek sa nikdy nemal stať prezidentom.

Oveľa dôležitejšie je povedať si, čo to prinesie pre budúcoročné parlamentné voľby. Ich hlavná téma je už dnes jasná: ukončiť éru Roberta Fica. Ale kým sa formujú tábory tejto neľútostnej a špinavej bitky, je nevyhnutné poznamenať, že opozícia, ktorá sa trasie nedočkavosťou po prevzatí moci, to ani zďaleka nemá také isté. Predovšetkým, v tejto rovnici je zatiaľ niekoľko neznámych premenných. Prvú nám postupne vyjasňuje Kiskova strana, ktorá pravdepodobne nebude mať takú silu, ako sám exprezident očakával. Celkom určite však vznikne aj Harabinova strana, hoci jej líder zbabelo zahmlieva, lebo chce sedieť čo najdlhšie na dvoch stoličkách, vrátane tej sudcovskej. Hovorí sa o založení strany bývalého ministra Tomáša Druckera a hádam každý, kto má IQ vyššie ako hodnota izbovej teploty sa dovtípil, že nedávny prieskum, ktorý ho katapultoval údajne medzi najdôveryhodnejších politikov, bol objednaný za týmto účelom. Ani petícia Michala Kaliňáka za zmenu volebných obvodov nie je tak celkom občianska iniciatíva, ale zárodok novej politickej strany so silným finančným zázemím. A nedá sa vylúčiť, že do jesene pribudnú ďalšie nové strany. Do istej miery to však má v rukách stále Robert Fico. Ak bude opakovať chybu svojich predchodcov Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu, ktorá by sa dala zhutniť do hesla „ja som si tú stranu vybudoval, ja si ju aj zničím“, ak neprenechá kormidlo Petrovi Pellegrinimu (a momentálne, keď sa títo dvaja kohúti ani len nerozprávajú, to vyzerá tak, že tento scenár je najpravdepodobnejší), Smer môže svojím volebným výsledkom klesnúť na nulový koaličný potenciál. Ak by však Pellegrini potiahol Smer do volieb ako líder, táto strana ešte nepovedala posledné slovo. To všetko môže tak zamiešať karty, že opozícii počty jednoducho nemusia vyjsť. Vypúšťať silné slová, že ak by hrozila vláda Fica a Kotlebu, radšej urobíme revolúciu ako sa spájať so Smerom (ako to urobil včera Andrej Kiska) sú prejavom nezrelého a možno aj nebezpečne autokratického politika, ktorý viac sníva o prevzatí moci a prevratoch ako získaní si dôvery verejnosti podľa demokratických pravidiel.

Slovenská politika sa hodnotovo vyprázdňuje. Neponúka nám alternatívy, ale iba varianty toho istého civilizačne neudržateľného systému. Ak sa aj objaví alternatívna vízia, je bez diskusie mediálne znemožnená, umlčaná a hodená do jedného vreca s extrémistickými predstavami ako antisystémová, a to aj v prípade, ak prináša viac demokracie, spravodlivosti a udržateľného života. Politici ako Andrej Kiska nám ukazujú, že na hodnotách vôbec nezáleží, že princíp jeho videnia politiky je rovnaký ako základy, na ktorých vyrástol Smer. Ide len o výmenu jednej mocenskej garnitúry za druhú. Je síce pravdou, že vláda Smeru sa vyčerpala ideovo, personálne i morálne, ale vláda digitálnej oligarchie môže byť ešte nebezpečnejšia, pretože dokáže získať kontrolu nad všetkými dátami, a tým pádom aj životmi bežných ľudí. Andrej Kiska vstupoval pred rokmi do politiky s varovaním, že Smer má premiéra, predsedu parlamentu a bolo by nebezpečné, keby ovládol aj úrad hlavy štátu. Dnes by som ho chcel parafrázovať: máte primátora hlavného mesta, máte prezidentku a chceli by ste mať aj premiéra. Pozor, priatelia