S tým, ako sa blíži čas volieb a zvyšuje sa politická horúčka, dostávam už aj ja každý deň otázky, či teda idem do toho a s kým, alebo či nebodaj vlastná strana a podobne. Obávam sa, že priamo na to dnes odpoveď nedám, ale dovoľte sa podeliť aspoň s takouto úvahou.

V prvom rade, nikdy by som nešiel do politiky (a tým nemyslím prijať nomináciu manažérsky riadiť nejaký rezort, ale priamo predstupovať pred voličov ako tvár politického subjektu) za hocijakú stranu, ktorá nemá program.

Akokoľvek by bola dobre dotovaná a mala populárnych lídrov. Pod programom nerozumiem prázdne vety ako „chceme lepšie zdravotníctvo“ alebo „budeme sa usilovať o dobrý sociálny systém“.

V živote by som tiež nevstupoval do politiky bez ľudí, ktorým dôverujem a ktorí si dôverujú navzájom. Toto predvolebné hektické zháňanie osôb, ktoré by rýchlo napísali niečo, čo vyzerá ako program, alebo snaha osloviť tu nejakého aktivistu, tam nejakého známeho blogera, len nech sa to nejako poskladá a prinesie publicitu a po voľbách už nejako bude... Nuž, to je presne recept na všetky tie malé politické katastrofy, ktoré dlhodobo zažívame.

A posledný, najdôležitejší bod, ja osobne by som nešiel do politiky ani bez toho, aby som nemal okolo seba aspoň pár ľudí, ktorí majú veľmi silné presvedčenie, prečo to vlastne chcú robiť.

Politika totiž znamená toľko konfliktov a frustrácií, že v skutočnosti málokto v takom prostredí dlhodobo vydrží efektívne fungovať. A určite nie rôzni naivkovia.

Od 90. rokov, odkedy sa občasne okolo politiky pohybujem (s trinásťročnou prestávkou, počas ktorej som žil v zahraničí) som stretol desiatky ľudí, ktorí mali veľké reči o zmene, o boji proti tomu alebo onomu. Niektorí na chvíľu aj zažiarili a potom sa rýchlo zase z verejného života stratili. Iní sa zmierení s vecami okolo seba uchytili na nejakom teplom miestečku, prípadne sa začali živiť presne tými praktikami, ktoré predtým kritizovali. Nejako si už zdôvodnia, prečo to začali robiť. Po nich prídu noví, podobní.

Naozajstné politické presvedčenie sa môže ukazovať v rôznych podobách. Ak sa opýtate mňa, prečo som vstupoval do verejného života, nuž, pretože mi prekáža veľa scén, ktoré okolo seba bežne vidím. To, ako je Bratislava plná rôznych vybavovačov, ktorí v snehobielych košeliach na drahých autách vystupujú pred drahými podnikmi a idú dohadovať nejaký kšeft.

Alebo, keď v porovnaní s tým napríklad vidím otca, ktorý svojmu dieťaťu chce kúpiť hračku a potom ju musí sklamane nechať v regáli. Pretože stojí, dajme tomu, 15 eur, čo je pre mnohé domácnosti veľká suma (a nehovorím to preto, že som dnes sám otcom, tento príklad som uvádzal už pred rokmi). Láme mi to srdce.
Nie je pritom také zložité si predstaviť spoločnosť, kde aj tí, ktorí nemajú až tak veľa peňazí, bývajú v relatívne vkusných domoch, na zelených a upravených uliciach, jedia slušné jedlo a nie odpad, dovezený bohvie odkiaľ. Veď takto funguje veľa krajín. Švajčiarsko nie je príjemné len tým, že je bohaté, ale aj tým, že aj menej zarábajúci tam majú dôstojné podmienky.

Ja chcem byť v spoločnosti, kde hocikto môže žiť možno nie luxusne, ale slušne a dôstojne. V takej, kde sa moje deti budú hrať s inými podľa toho, s kým sa kamarátia, a nie tak, že tie bohaté budú s rodičmi žiť a pohybovať sa vo vilových štvrtiach a ostatné inde.

Takisto nechcem žiť v štáte bez kultúry. Zaujímavé je, že táto krajina za mediálne zaznávaného socializmu vedela vytvoriť literatúru, filmy, klasickú aj populárnu hudbu, ktorou doteraz žijeme a za posledných tridsať rokov v týchto oblastiach, naopak, riadne tápeme.

Na to, aby sme žili v krajine, ktorá si tvorí bohatú kultúru, kde majú ľudia slušné služby, vrátane zdravotníctva či dopravy, ale treba veľa pracovať. Nenahradí to žiaden marketing o boji proti zlu a podobné hlúposti. Na to sa musia navzájom nájsť ľudia, ktorí majú naozaj silnú predstavu o spoločnosti, v akej chcú žiť.

Takže v tejto chvíli len toľko. Dúfam, že som touto dlhou úvahou neunavoval. Ale hádam – kto chce, postupne porozumie.

(Autor bol ministrom školstva)