Medzi Igorom Kolomojským a Viktorom Pinčukom.

Je známe, že projekt „Zelenský“ bol od začiatku koncipovaný ako odpoveď Igora Kolomojského na projekt „Vakarčuk“, za ktorým stojí ďalší dnepropetrovský oligarcha Viktor Pinčuk. S bývalým majiteľom finančnej skupiny „Privat“ ich spája dlhoročná rivalita absolútne vo všetkom, až po obsadenie miesta hlavy židovskej komunity Dnepropetrovska. Nič z toho však neovplyvňuje ich dobré osobné vzťahy.

Aby sme pochopili význam projektu "Vakarčuk" musíme si povedať pár slov o Pinčukovi. Jedným z prejavov samoľúbosti je to, že ľudia, ktorí vyšli zo spodiny (ku ktorým možno s určitou mierou preháňania zaradiť inteligentnú židovskú rodinu hutníckych inžinierov z Dnepropetrovska), sa chcú stať súčasťou spoločnosti tých, ktorých predtým mohli vidieť, len na televíznych obrazovkách a vnímali ich ako modly.

Zo všetkých ukrajinských oligarchov je u Pinčuka táto túžba najsilnejšia. Jeho chúťky postupne rástli a časom už Pinčuk patril do "veľkej ligy" a hviezdil na svetových večierkoch. A začal hlásať: "Som človek Západu... Chcem žiť v globálnom svete".

Ocenenia "od Pinčuka" boli udeľované výlučne čiernym umelcom, podporoval aj "moderné umenie", až kým si neotvoril svoje múzeum v Kyjeve (z úcty k čitateľom, nebudem uvádzať odkazy, ktoré zobrazujú jeho exponáty), ​​organizoval turné svetových hviezd po Ukrajine, pričom v prípade Eltona Johna bol dôraz kladený na homosexualitu kultového speváka.

Tu je názorný príklad, ako Pinčuk okomentoval koncert Eltona Johna na kyjevskom Majdane:  „„ Sakra, “myslia si Európania:„ Ukrajina je zdravá spoločnosť, ktorá sa obáva rovnakých problémov ako my. Prečo nás klamali? Veď je to normálna krajina!“ „Alebo, keď vedľa prezidentského páru sedí jeden z najznámejších predstaviteľov sexuálnej menšiny. Mimochodom, veľmi výnimočný človek... To je super. Je to normálna demokratická krajina, ktorá sa ukazuje svetu“.

V reakcii na to sir Elton John načmáral článok na adresu Pinčuka pre „Times“: „Vytvoril na Ukrajine prvé veľké centrum moderného umenia... Podpora, ktorú preukazuje umeniu je bezhraničná“...  

Pinčuka pozvali na oslavy 60. narodenín Clintona (finančne podporuje volebné nadácie Clintonovcov) a na 80. narodeniny Busha staršieho. Je jedným z hlavným sponzorov fondov Sorosa. „Chová sa ako osvietený kapitalista a v tejto časti sveta je takých málo“, vysvetľuje sám Soros.

Tiež je potrebné povedať, že jeho meno vôbec nefigurovalo v "anti-oligarchickej" kampani prozápadných médií, rozpútanej po prevrate v roku 2014. Nemá ani za mak z tých problémov, ktoré má Igor Kolomojský a Jevgenij Firtaš s americkými policajtmi. Absolútne sebaisto sa cíti aj svokor Viktora Pinčuka Leonid Kučma (bývalý ukrajinský prezident, pozn. red.), „otec“ ukrajinského oligarchického systému a hlavný predstaviteľ prípadu „Gongadze“.

V komunikácii Pinčuka s jeho vplyvnými zahraničnými priateľmi aj vznikla myšlienka uskutočniť v krajine pod symbolom (presnejšie, pod plášťom) „správne“ reformy práve človekom zvonku. Na túto úlohu navrhli Svjatoslava Vakarčuka. Začali ho propagovať ako kandidáta na prezidentské kreslo a poslali ho na štúdium na Yale University (USA) v rámci programu Yale World Fellows (sieť prípravy a vzdelávania nových svetových lídrov).

Na tento vzdelávací program každý rok prijmú približne 15 ľudí z rôznych krajín. Mimochodom, konkrétne po absolvovaní tohto kurzu sa z málo známeho Alexeja Navaľného v priebehu niekoľkých týždňov stal „ruský politický vodca“. Impozantný volebný náskok Zelenského však donútil Vakarčuka odstúpiť z prezidentských pretekov.

Dnes, po uplynutí prvých týždňov Zelenského pobytu pri moci, čoraz viac silnie dojem, že Vakarčuk v tomto prípade odstúpil nie preto, že by to bol prejav jeho slabosti, ale stiahol svoju kandidatúru v prospech Zelenského. Treba si uvedomiť, že prinajmenšom od momentu, keď Zelenského preferencie začali vykazovať šance na výhru, jeho vzťahy s Kolomojským neboli vzťahmi medzi bábkarom a bábkou. Bol to skôr partnerský vzťah.

Zelenský neodsúhlasoval s Kolomojským každú kandidatúru do svojho volebného tímu. Svoj tím sa snažil rozšíriť o ľudí, ktorých poznal ešte z čias svojho pôsobenia medzi najvyššou ukrajinskou elitou, kde nadobudol početné známosti z politických a nielen politických kruhov. Takým spôsobom sa dostal do jeho tímu a promptne obsadil kľúčové pozície (oficiálne - hovorca volebného štábu) Dmitrij Razumkov, dedičný príjemca grantov, ktorý obhajuje prozápadnú politickú pozíciu, syn známeho politika prozápadnej orientácie v 90-tych rokoch Alexandra Razumkova, ďalej redaktorka „Zrkadlo týždňa“ Júlia Mostová a rovnako nevlastný syn jedného z konkurentov Zelenského - Gricenko.

Bývalý novinár „Ukrajinská pravda“ a terajší poslanec eurooptimista Sergej Leščenko sa tiež uplatnil v štábe Zelenského. Boli to ľudia, ktorých medzinárodné kontaky a prejavy ich politickej náklonnosti sú dobre známe. I keď, aj sám Zelenský, prinajmenšom na základe svojich osobných kontaktov, ani zďaleka nebol takým dilentantom v politike ako Vasilij Goloborodko, si z dlhodobého politického hľadiska dobre prepočítal na čo bude lákať svojich voličov.

Chápal silu klanu, ktorí stojí za týmito ľuďmi a považoval ich za najrelevantnejší spôsob, aby dosiahol svoj cieľ a premenil Ukrajinu na krajinu celkom „západného typu“, ktorá by sa v postsovietskom priestore stala ukážkovou vitrínou západného sveta. Bol to práve on, kto si zvolil svoje "hlavné smerovanie". Teraz sa Zelenský dištancuje od Kolomojského, o čom svedčia aj jeho personálne rozhodnutia.

Šéfom Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny (RNBOU) sa stal bývalý minister financií Alexander Daniljuk, ktorý je známy tým, že má blízky vzťah s Pinčukom a teší sa priazni amerických partnerov. Leonid Kučma sa vrátil do tzv. kontaktnej skupiny v Minsku s pompou, pričom zať bol naposledy spatrený spolu so svokrom v Administratíve prezidenta v čase, keď sa rozhodovalo o otázke tohto vymenovania. Pravdepodobne Pinčuk odtláča svojho večného rivala - oligarchu od „tela“ nového prezidenta.

Príznačné je aj vymenovanie tlačovej tajomníčky prezidenta Júlie Mendeľ. Táto mladá žena sa stala prvou ukrajinskou novinárkou, ktorá vyhrala program celosvetového tlačového inštitútu World Press Institute. Bola zástupkyňou The New York Times na Ukrajine. Spolupracovala s Politico Europe, VICE News, CNBC, New Eastern Europe, World Affairs Journal, Spiegel Online. Bola konzultantkou oddelenia komunikáce pre Svetovú banku. Stážovala v zahraničí v rámci programu "Solidarita" Lecha Wałęsa, programu THREAD na Yale University, absolvovala Varšavskú euroatlantickú akadémiu (WEASA).

Hovorkyňa prezidenta Zelenského prešla klasickú cestu príjemcu grantov, ktoré získala za obhajobu určitej politickej pozície. Tento pohyb v reťazci štruktúr sa uskutočňuje s pomocou Demokratickej strany USA, ktorá vytvára v cieľových krajinách sieť lojálnych LoVMov (lídrov verejnej mienky), pričom si vyberá tých najperspektívnejších.

Dá sa pozorovať, že Zelenský sa dištancuje od súčasného majiteľa Bieleho domu, hoci všetci jeho predchodcovia sa snažili prejaviť maximálnu lojalitu voči americkým vládnym orgánom, ktoré boli v tom čase pri moci. Júlia Mendeľ operatívne zareagovala na vyhlásenia nejakého Borisa Tizengauzena, predstaveného ako nezávislého poradcu Zelenského: „Mať páky, ktoré by mohli nejakým spôsobom ovplyvniť reputáciu Bidena na Ukrajine, tak sa zo Zelenského stáva minimálne príjemný hosť v Administratíve Donalda Trumpa“. Každý ukrajinský politik vždy nielen hľadal, ale dokonca sám si vymýšľal dôkazy, ktoré by deklarovali priazeň amerických orgánov k nemu.

Preto je ťažké nesúhlasiť s názorom Niny Chruščovovej (pravnučka generálneho tajomníka Ústredného výboru KSSS), uvedenom v článku  Fondu strategickej kultúry, že Zelenský sa pripája k odporcom Donalda Trumpa, ktorý riadi silný Clintonov klan v širokom medzinárodnom meradle.

To okrem iného znamená odpor voči Trumpovým pokusom „zhodnúť sa s Ruskom“, ktoré je pre Clintonovcov hlavným nepriateľom tohto „nádherného nového sveta“, v ktorom predškolské deti mavájú LGBT vlajkami. Je to najmä úloha pre Zelenského, ktorý bude musieť zachovať obraz „agresívneho Ruska“, čo už je možné badať z posunu v jeho rétorike.

V tomto kontexte je logické, že Vakarčuka opäť vyzdvihli do veľkej politiky, musí získať hlasy tých, ktorí 21. júla nebudú spokojný so Zelenským. V novej Najvyššej Rade sa takmer určite stanú spojencami. A úloha, ktorá bola pridelená tejto kombinácii clintonovcov už nezaujíma nikoho.