Ako rýchlo sa revolta v Smere začala, tak aj skončila. Každý, kto očakával Ficovo kajanie alebo drastické zmeny vo vedení Smeru, by si mal zrekapitulovať históriu všetkých rebélii, ktorým už musel predseda strany Smer-SD čeliť.

Ktokoľvek iný by v situácii, v ktorej sa po voľbách do Európskeho parlamentu ocitol expremiér Robert Fico, pohorel na plnej čiare. Tlaky sponzorov zhora, nespokojní straníci zdola a mierne vzpurný premiér, s ktorým ste naoko dohodnutí na tandeme, nie sú zrovna záležitosti, ktoré by boli závideniahodné. Teda, tak sa to aspoň javilo a mediálne prezentovalo.

Rozdiel medzi Ficom a inými lídrami strán na Slovensku je v tom, že on sa jednoducho nebojí, resp. nemá dôvod sa báť. Celému Slovensku opäť ukázal, ako sa robia poriadky vo vnútri strany. Tam ale neskončil - "vlastnou hlavou" zabezpečil, aby sa o ňom tri týždne zmieňovali média na každodennej báze a Pellegriniho, ktorý sa odvtedy začal skrývať za vlajku sociálnej demokracie, ani nemusel ťahať na koberček.



Ten bol až do minulého roka bezproblémovým straníkom, na ktorého sa mohol Fico spoľahnúť a vždy urobil presne to, čo sa od neho očakávalo. Ale aj taká mierne samostatná napodobenina aparátčíka, akou sa Pellegrini javí byť, sa niekedy dokáže utrhnúť z reťaze. Problém je v tom, že nemá šancu dostať sa ďalej, než je samotný dvor sociálnej demokracie,.

Nechcem mu krivdiť - naozaj to mohol vtedy tak cítiť, keď novinárom po voľbách do Európskeho parlamentu hovoril, že sa už nebudú takto (na vláde) vídať, zatiaľ čo sa Fico vytratil spred kamier a stiahol sa do úzadia.

Pellegriniho rozhorčenie bolo jednoznačne úprimné, podobne ako keď v rozprával o plesniach v nemocniciach, no v návale búrlivých emócii si zrejme neuvedomil, že sa pokúša odhryznúť si z koláča, na ktorý očividne nemá nárok.

Na to, aby dokázal pohnúť ľadmi straníckych štruktúr (a iných osôb, ktoré majú vplyv na chod strany), bol až príliš opatrný - pripomínal skôr hráča rulety, ktorý vyčkáva na správnu príležitosť, ktorá mu napokon ujde.

Tak sa aj stalo - jeho jedinečná šanca pominula a s ňou aj nádej na "obrodenú" verziu Smeru, ktorá by už nebola pre niektorých vypočítavcov na domácej politickej scéne takým problémom. Fico sa ale vrátil v tej najlepšej forme, ktorú si môže dovoliť - umlčal nespokojných straníkov, s mecenášmi sa dohodol v úzadí a premiéra dal do laty štýlom, ktorý bol jedným zo symbolov jeho prvej vlády s Mečiarom a Slotom - do troch sekúnd.



Keďže sa stále nájdu svetlé chvíľky, kedy Fico ukáže verejnosti náznak svojho majstrovského populizmu, s veľkou pravdepodobnosťou sa dá očakávať, že lídrom kandidátky Smeru v blížiacich sa parlamentných voľbách bude práve Pellegrini. Fico najskôr kandidovať nebude - nenechal by si predsa ujsť príležitosť na sebachválu a nekonečné omieľanie mantry o jeho osobnom rozhodnutí.

To by ale nebola zábava, keby všetko išlo vždy podľa plánov. Parlamentné voľby sú za rohom, staré aj nové politické subjekty rozbiehajú predvolebné kampane a medzistranícka migrácia budúcich kandidátov do parlamentu sa ešte nerozbehla naplno. Týchto vecí sa Fico našťastie báť nemusí.

Všetci vedia, že má strach z iných, oveľa horších vecí. Už roky sedí na konári, ktorý pod ním môže kedykoľvek prasknúť a tým stiahne okrem seba aj celú sociálnu demokraciu tak hlboko, až si to nakoniec bude musieť priznať aj on sám.

Ale taký veľký prešľap už nebude môcť hodiť za hlavu ako predtým, keďže za katastrofálny stav sociálnej demokracie na Slovensku môže práve on so svojou bandou najvernejších. Ficov koniec sa blíži a my môžeme v priamom prenose sledovať udalosti, nad ktorými budú ďalšie generácie iba neveriacky krútiť hlavou.