Primárna výroba hliníka má značne negatívne vplyvy na životné prostredie, väčšinou sa ho však darí recyklovať. Problém s plastovým odpadom zas možno vyriešia baktérie, ktoré sa ním budú živiť. Napriek tomu František Simančík z Ústavu materiálov a mechaniky strojov Slovenskej akadémie vied tvrdí, že riešením nie je hľadanie najvhodnejšieho materiálu na výrobu obalov, ale minimalizovanie ich výroby a používania.

Ak minimalizovanie spotreby nie je možné, podľa vedca sa treba snažiť o viacnásobné používanie už vyrobených obalov. "Zatiaľ sa tento princíp používa pri sklenených obaloch, čiastočne pri plastových, a vôbec sa nepoužíva pri hliníkových plechovkách," pripomína s tým, že každý z materiálov a produktov vyrobených človekom bude do istej miery narúšať prirodzenú rovnováhu na Zemi.

Podľa Simančíka preto nie je možné jednoducho povedať, či je z pohľadu životného prostredia lepšie kúpiť si nápoj v plechovke alebo plastovej fľaši. Bolo by totiž nutné definovať, čo presne tento pohľad znamená. "Ľudia budú vnímať stanovené parametre odlišne, takže odpoveď zrejme neuspokojí všetkých," konštatoval pre TASR.

Simančík odhaduje, že celková stopa jedného kilogramu plastových obalov je tri až 3,5 kilogramu oxidu uhličitého. Závisí to od toho, kde sa plasty vyrábajú, aké zdroje energie sa používajú v ostatných procesoch a ako nakoniec obaly skončia. Recykláciou sa podľa neho ušetrí 60 percent celkovej stopy, opakovaným použitím ďalších desať percent.



Pri výrobe hliníka z bauxitu sa podľa Simančíka spotrebuje od päť do 20 kilogramov oxidu uhličitého, v závislosti od zdroja elektrickej energie, ktorá sa pri nej použila. Keďže v súčasnosti sa takmer dve tretiny hliníka vyrobia v Číne s využitím energie z fosílnych palív, pri výrobe jedného kilogramu vznikne v priemere 17 kilogramov oxidu uhličitého. Za rok je to asi jedna miliarda ton tohto skleníkového plynu.

"Hoci ide zdanlivo o obrovské číslo, treba poznamenať, že na rozdiel od plastov sa viac ako 70 percent doteraz vyrobeného hliníka stále používa, pretože hliník sa dnes úspešne recykluje," upozorňuje vedec. Na výrobu nového produktu z recyklovaného hliníka je pritom potrebná menej než desatina elektrickej energie. Hliník je tiež podľa Simančíka vhodným materiálom na jej dlhodobé uskladňovanie a pri prípadnom horení nevylučuje žiadne splodiny, len sa pomocou kyslíka mení na pôvodnú surovinu.

Častým argumentom proti využívaniu hliníka je vznik odpadového materiálu, takzvaného červeného kalu. Simančík však ani to nepovažuje za výrazný problém. Tento materiál sa podľa neho dá využiť na výrobu ďalších kovov a po vhodnom spracovaní nepredstavuje zásadnú environmentálnu záťaž.

Pri plaste je podľa vedca problémom najmä to, že recyklovaný sa nepoužíva na výrobu nových obalov. Ak sa plast nerecykluje, skončí v spaľovni, kde sa uhlík mení na oxid uhličitý, prípadne v prírode alebo na skládke, kde sa len veľmi ťažko rozkladá. "Hoci to znie paradoxne, nespálene plasty na skládke alebo aj voľne vyhodené v prírode šetria asi 30 percent uhlíkovej stopy," hovorí vedec. Takýto uhlík v pevnom skupenstve sa dá použiť ako zdroj uskladnenej energie alebo ako potenciálna potravu pre nové živé organizmy v kolobehu života na Zemi.



Doba rozkladu plastov vo voľnej prírode sa dnes predpokladá niekoľko sto rokov. To sa však podľa Simančíka môže zmeniť, ak evolučne vzniknú baktérie, ktoré sa nimi budú živiť. "Napriek tomu, že od masívnejšieho využívania plastov uplynula asi len polovica storočia, už sa takéto prvé baktérie objavujú vo vodných tokoch a oceánoch a je to preto veľmi pravdepodobná hypotéza," uvádza.

Pripomína tiež, že sa hľadajú nové formy plastov z obnoviteľných materiálov rastlinného pôvodu, ktoré môžu byť potravou pre existujúce formy živočíchov a baktérií. "Treba však poznamenať, že premnoženie akéhokoľvek druhu takýchto baktérií môže spôsobiť významnú druhovú zmenu - zmenou vyváženosti súčasného potravinového reťazca," upozorňuje.