Zdroj: https://ria.ru/20190605/1555254784.html

Americká finančná tlač si vychutnáva informácie o tajnom stretnutí s najvyššími predstaviteľmi ministerstva financií USA a Federálneho rezervného systému, ktorého hlavnou témou bola otázka „toxických dlhov“, ktoré by mohli byť zdrojom novej krízy, porovnateľnej s globálnou finančnou krízou v rokoch 2008-2009.

Finančný magazín, The Street píše : "Popredná skupina amerického regulačného orgánu, rada pre finančný dohľad a stabilitu, ktorá je zodpovedná za predchádzanie budúcim finančným krízam, sa stretla minulý týždeň vo štvrtok (30. mája 2019). Na stretnutí diskutovali o výraznom náraste prípadov podnikových pôžičiek v uplynulom desaťročí. Rast zadĺženia bol vo veľkej miere spôsobený najmä spoločnosťami s veľmi nízkym úverovým ratingom na finančných trhoch."

Problém, ktorý riešila rada zodpovedná za predchádzanie ďalším finančným krízam spočíval v tom, že podľa niektorých ukazovateľov súčasná situácia na bankovom trhu silne pripomína stav v akom sa trhy nachádzali tesne pred krízou v roku 2008. Ak by nastala situácia, kedy by sa spustila vlna bankrotov jednotlivých podnikov, bolo by mimoriadne ťažké zastaviť ich a dôsledky z takéhoto scenára by boli oveľa horšie ako tomu bolo v minulosti. Tentokrát by to však neboli iba bežní spotrebitelia so svojimi dlhmi, ale celé korporácie dlžníkov, ktorí by mohli spustiť domino efekt. Predzvesťou skutočne masového zlyhávania podnikov, nie je len vlna veľkého počtu firemných konkurzov, ale najmä neustále rastúca nezamestnanosť (spoločnosti v konkurze nemôžu prijímať nových zamestnancov). Alarmujúci je aj počet hlásených problémov nemalého počtu penzijných fondov a iných nebankových finančných štruktúr, ktoré požičiavajú spoločnostiam s „nekvalifikovaným ratingom“ pri hľadaní vyšších výnosov.

Situácia je presne zachytená v číslach s ktorými prišiel Wall Street Journal, vlajková loď spravodajstva amerických trhov. Ten uvádza, že „ku koncu minulého roka dosiahol podiel podnikového dlhu na hrubom domácom produkte Spojených štátov podľa Federálneho rezervného systému až 73,1%, čo je mierne pod maximom ukazovateľa na hranici 73,7%, ktorý v tomto pásme pohyboval aj v roku 2009. Medzitým sa objem amerického podnikového dlhu s úverovým ratingom BBB (ideo najnižšiu kategóriu pôžičiek z investičnej kategórie) viac ako zdvojnásobil."

Ak by tieto štatistiky boli prepočítané v najfrekventovanejšej a mierne prehnanej forme, ukázalo by sa, že úroveň dlhov vo všeobecnosti dosiahla kritickú úroveň. Zároveň sa však ich kvalita (to znamená počet úverov poskytnutých spoločnostiam s neistou finančnou situáciou, ako napríklad spoločnosti Horns&Hooves Incorporated) radikálne zhoršila. Ak sa z nejakého dôvodu (a takýmto dôvodom môžu byť práve nekonečné obchodné vojny súčasného prezidenta), bude americká ekonomika cítiť ešte o niečo horšie ako teraz, potom sa celá táto dlhová platobná pyramída zrúti a spôsobí tým zatiaľ nepredvídateľné (ale už teraz je jasné, že nepredvídateľné znamená enormne vysoké) škody na ekonomike ako celku.

Na poplach bijú nielen finanční novinári, ale aj profesionálni investori. Scott Mafer (Scott Mather), riaditeľ investícií pre spoločnosť Pacific Investment Management Company (PIMCO), jedného z najväčších investičných fondov (viac ako 1,3 bilióna USD) investujúcich do dlhopisov a ostatných dlhových nástrojov, vyjadril pre agentúru Bloomberg svoje neskrývané obavy: “Nachádzame sa pravdepodobne v najrizikovejšom momente úverových trhov, v akom sme kedy boli." hovorí Mafer a zároveň hodnotí situáciu ako “predkrízovú”. "Vidíme to pri zvyšovaní zaťaženia podnikov, znižovaní kreditnej kvality a znižovaní úverových štandardov. Celé toto správanie pripomína koniec jedného hospodárskeho cyklu, ktorého sme boli svedkami v rokoch 2005 a 2006."

Problém je v tom, že situácia nemá jednoduché riešenia. Ak donútime banky, penzijné fondy, investičné fondy a iných potenciálnych veriteľov spoločností zaoberajúcich sa špekuláciami, aby okamžite zvýšili svoje úverové štandardy, takmer okamžite spustíme krízu. Hôavným dôvodom je, že títo nespoľahliví dlžníci nedokážu pokračovať vo svojom fungovaní bez možnosti neustáleho a lacného refinancovania svojich dlhov a v najlepšom prípade aspoň dokážu (aj to s problémami) platiť svoje úroky. Rozhodne však nedokážu platiť „istinu“ svojich dlhových záväzkov.

Ak sa táto situácia vymkne spod kontroly, tak nás nečaká nič dobré. Skôr či neskôr to povedie k “externému” šoku, alebo prinajmenšom k prirodzenému koncu tohto ekonomického cyklu. V konečnom dôsledku to povedie k opakovanej reťazovej reakcii nesplácania dlhov, ale s ešte oveľa horšími následkami, pretože toxické rizikové dlhy sa neustále zvyšujú. Ak sa situácia nezmení, potom je možné očakávať, že neproduktívne “zombie” spoločnosti (t.j. terajší „nechcení dlžníci“) budú odkladať splácanie svojich úverových dlhov, ktoré by za normálnych podmienok museli prejsť do efektívnejších spoločností a tým by boli pravidelne splácané. 

Tento problém sa javí ešte výraznejší v súvislosti s pokusmi administratívy Donalda Trumpa, začať reindustrializáciu v USA. Kto však bude požičiavať „nudným“ výrobcom zastaralých produktov s nízkou ziskovosťou, ak je možné (v snahe dosiahnuť rovnako vysokú ziskovosť) požičať ďalším, ale už ziskovejším spoločnostam?

Ako ďalší problém stojí za zmienku, že aj keď považujeme umelú úverovú podporu neefektívnych a rizikových spoločností s „nedôveryhodným“ ratingom za akýsi druh sociálneho projektu, jeho užitočnosť a efektívnosť vyvoláva odôvodnené pochybnosti. Podľa špecializovanej výskumnej agentúry Experian, „takmer 25 percent Američanov sa dostáva do dlhu len preto, aby dokázali zaplatiť svoje absolútne základné výdavky, ako napríklad nákup potravín.“ To naznačuje paradoxnú (ale z hľadiska ekonomickej teórie predvídateľnú) situáciu. Čerpanie úverov neefektívneho podnikového sektora, ktorý by mal prispievať k verejnému blahu, v skutočnosti neprispieva k zvýšeniu životnej úrovne spoločnosti ako celku. Okrem toho údaje, na ktoré poukázal Experian, iba potvrdzujú chybu bežného amerického spotrebiteľa, ktorý sa snaží záchraniť svoju existenciu pred svojim ivlastnými ekonomickými otrasmi.

V tejto súvislosti už nieje naďalej nemožné ignorovať fakt, že odhodlanie s akým sa Donald Trump pustil do svojich osobných obchodných vojen s Čínou, Európskou úniou a dokonca aj s Indiou a Mexikom, je z ekonomických dôvodov predurčený na veľmi rýchle zlyhanie práve americkej ekonomiky. V príkrom súlade s tradičnou americkou stratégiou

svojich geopolitických konkurentov, sa ekonomika USA zrúti skôr, ako sa naplnia všetky systémové riziká spojené s takouto

situáciou.

Možno sa to napokon podarí a súperi podľahnú skôr ako silné USA. Faktom však ostáva, že všetky minulé americké úspechy tohto druhu boli možné len vďaka zdravej vzájomnej konkurencii medzi americkými podnikmi, vnútri zdravých ekonomických funkcií celého hospodárstva. Tentoraz však ide všetko úplne iným smerom. Donald Trump tlačí protiamerické sankcie proti od Caracasu cez  Teherán, Brusel, Berlín až do Hongkongu.

Hrozí teda naozajstná možnosť, že po prvý krát v americkej histórii nebude mať Washington príležitosť donútiť celý svet, aby tým dokázal vyriešil svoje vlastné problémy.