Pomaly neprejde deň, aby mi niekto nevolal kvôli rakovine (máme totiž s MUDr. Popaďákom PhD. OZ na podporu onkologických pacientov a ich rodín.) Či už ako pacient, alebo ako príbuzný.

Pred asi 15. rokmi som čítal prognózu WHO, že v súčasnosti bude každý tretí Európan onkologický pacient. Nechcel som tomu veriť, ale mám obavu, že je to tu. Pripadá mi to ako pandémia.

Pýtam sa onkológov, čím to je? Odpovede sú rôzne, dokonca mi jeden významný slovenský onkológ súkromne povedal, že naozaj stráca predstavu. Väčšina lekárov mi ale povedala jeden opakujúci sa dôvod – stres.

V jednom nedávnom príspevku som písal o tom (ten ale bol reakciou nad jalovým filozofovaním o súčasnej pravici a ľavici), že dnes žijeme v úplne inom svete, na aký sme boli zvyknutí. Evolúcia nás vybavila na analógový svet. Primerane aj naše schopnosti vnímať informácie a spracovávať ich. Uvediem príklad – digitálna fotografia modrej oblohy má v sebe viac informácií, ako renesančný obraz.

Z historického hľadiska – ešte včera, keď sme potrebovali nejakú informáciu, išli sme do knižnice, tam sme si v katalógu našli regál a umiestnenie knihy. Jednej, dvoch... Informácie sme síce získavali ťažšie, ale naše mozgy ich dostatočne vedeli spracovávať. Dnes máme internet, za pár sekúnd tam nájdeme to, čo niekedy trvalo pol dňa, celý deň. To je dobre. Lenže o pár minút opäť hľadáme niečo, čo by nám pred tým tiež zabralo pol dňa alebo celý deň. A tak dokola.

Z každej strany sa na nás denne valia informácie v kvantite o niekoľko rádov viac, ako v spomínanom analógovom období. Či si to uvedomujeme, alebo nie, náš mozog ich spracováva. Do analógového sveta skrátka vstúpil svet digitálny – so všetkými výhodami a nevýhodami. Výhody sú zrejmé, negatíva si niekedy ani neuvedomujeme. Uvediem ďalší príklad. Tiež ešte „včera“ sme pracovali systémom, že napr. o 16tej padla, odišli sme z práce a vypli sme. Dnes to už tak nefunguje.

Mobilný telefón vám zachráni život – pri havárii, alebo keď zablúdite, alebo sa poraníte na túre. Jeho prínos je nesporný, ale nesporné sú aj jeho nevýhody. Cez mobilný telefón vás práca nájde všade a hocikedy. Toto sa stáva u niektorých skupín obyvateľstva štandardom. Neoddychujeme. Nerelaxujeme. Počas celého bdelého stavu spracovávame také množstva informácií, na ktoré jednoducho nie sme evolučne pripravení. Toto považujem za stres. Nie len stratu zamestnania, partnera a pod. ale aj permanentné spracovávanie nadmerného množstva informácií. A vzhľadom na zákon akcie a reakcie, náš mozog na ne reaguje – či už vedome, alebo podvedome. Je to začarovaný kruh, lebo si neviem dosť dobre predstaviť vyskočiť z tohto procesu. Niektorí jednotlivci to možno dokážu, ale nemôže to urobiť celá spoločnosť. Systém je už tak nastavený a keby sme ho zrazu zmenili na predchádzajúci, umrelo by nespočetne veľa ľudí.

Východisko nepoznám. Poznám len dielčie riešenia.

Napríklad – každý deň sa treba na niečo tešiť. Každý deň sa teším minimálne na to, že si večer ľahnem na hodinu do horúcej vane, vezmem si kávu, cigarety, knihu, pustím si hudbu a aspoň hodinu relaxujem. Navyše, zabudli sme sa tešiť zo všedných vecí. Všedné veci sú preto všedné, lebo sa neustále opakujú. Neuvedomujeme si, že v tom je obrovské pozitívum. Zovšednejú nám denno-denné telefonáty rodičom. Dovtedy, kým neumrú. Potom nám to príde. Zovšednie nám ľavá noha, kým nám ju kvôli rakovine kostí neamputujú. Niekomu zovšedne partner, kým nebodaj neumrie. Atď., atď...

Na záver – nepechorte sa! Lebo to vám prináša ďalší stres. Pechorenie.

Poznám veľa ľudí, ktorí sa pechoria. Týka sa to najmä tých, ktorí majú dosť a chcú mať viac. Alebo tých, ktorí za každú cenu dokazujú svoje pravdy, bojujú za ne ľútymi bojmi, z vôle svojej osvojenej jedinečnosti klamú, ohovárajú, podávajú krivé svedectvá a hlavne – pechoria sa. Väčšinou tam, kam nepatria a za tým, čo im neprináleží. Ako povedal Ján Pavol II – „Ešte som nevidel pohreb, kde za nebožtíkom ťahali celý jeho majetok“. Ja by som to trochu pozmenil – „Ešte som nevidel pohreb, na ktorom recitujú všetky nebožtíkove pravdy.“ Takže ešte raz – nepechorte sa, tešte sa vždy na niečo a tešte sa z maličkostí. A radujte sa, pokiaľ ste zdraví. Slovami klasika – keď nejde o život, ide o hovno!

P. S.: Dnes napríklad som sa mal 2 telefonáty - ohľadne 25 ročnom mladíkovi s rakovinou pečene v záverečnom štádiu a o jednom malígnom melanóme.

P. P. S. Po pár dňoch na základe vašich reakcií musím zopakovať, že stres NIE JE JEDINÝ dôvod - to by som si ani nedovolil tvrdiť, nie som lekár, ale NAJČASTEJŠIE opakujúci sa dôvod nárastu onkologických ochorení, ktorý mi lekári hovoria. Samozrejme, ďalej len tak laicky - určite aj pesticídy, atď., atď...