Víťazov necháme jasať a porazených smútiť, ale my sa už môžeme pozrieť na výsledky eurovolieb po volebnej noci triezvejším pohľadom. Stranícke hodnotenia sa môžu líšiť, ale celkovo vysielame do Európskeho parlamentu kvalitnejší tím ako v minulom volebnom období. Medzi europoslancami sú minimálne štyria odborníci na európsku politiku, dvaja špičkoví environmentalisti (aj keď doma by boli v exekutíve užitočnejší ako v parlamentných laviciach v Bruseli) a dokonca aj (povedzme si úprimne) sudca Radačovský je úplne iná úroveň ako neonacista Mazurek. Vyvodzovať z týchto volieb ďalekosiahle závery je však bláznivé.

Už výkrik novozvolenej prezidentky Zuzany Čaputovej, že vraj sme ukázali, že budúcnosť Európy nám nie je ľahostajná, je viac ako úsmevný.

Hoci mobilizáciou voličov na poslednú chvíľu sa podarilo zabrániť medzinárodnej hanbe, s tou účasťou nepreháňajme. Ak takmer 80 percent voličov zostalo doma, nie je to výsledok, ktorý by sme mohli oslavovať. Nielenže sme hlboko pod priemerom Európskej únie (50,5 %), ale treba si uvedomiť, že volebná účasť v tomto roku stúpla v celej Európe. Možno to pripísať najmä väčším politickým vášňam, ktoré sú pre zdravú motiváciu voliť vždy potrebné.

Progresívci a kotlebovci na Slovensku ťažili najmä z primitívne nastaveného konfliktu „si za alebo proti EÚ“. Kampaň bola veľmi povrchná a nudná, väčšinou sa točila skôr okolo domácich ako európskych tém a ak aj nejaké boli na stole, neanalyzovali sa, ale nálepkovali značkami proeurópske – antieurópske. Aj dlhodobá póza progresívcov, že vraj dokázali, že kampaň sa dá robiť slušne a pozitívne, je falošná, lebo viac agresívnych trollov ako oni vypúšťajú len kotlebovci a ruka v ruke so Zomri sú skutočným etalónom slušnosti… A keď k tomu pridáme zahraničnopolitické názory  Michala Šimečku, ktorý obdivuje zosnulého senátora McCaina, jedného z najmilitantnejších politikov druhej polovice 20. storočia, vidí v ňom „zosobnenú ideu transatlantického spojenectva“, vzhliada k nemu za to, s akou „neochvejnou vierou presadzoval tvrdú líniou voči Rusku“, váži si ho za to, že „odmieta akceptovať, že naše hodnoty sú morálne rovnocenné s hodnotami našich nepriateľov“, aby si napokon povzdychol, že „takí politici ako McCain chýbajú, taký politik sa už nenarodí“, treba sa mať pred touto novou hviezdou slovenského militarizmu na pozore. Lebo takto si ja progresívnu politiku rozhodne nepredstavujem…

Impozantný nástup koalície PS-Spolu so sebou prináša aj novú etapu oligarchizácie slovenskej politiky. Hoci to strana a jej spriaznené médiá odmietajú, Eset sa stáva výrazným politickým hráčom, ktorý manipuluje a deformuje politické prostredie. Rast progresívcov môžu zastaviť už len dve veci: konkurencia z pravej strany (nová strana Andreja Kisku) alebo z ľavej (tá však ešte nevznikla). Čo sa týka pripravovanej strany Andreja Kisku, treba povedať, že jej vzniku rozumie len on sám. Pravá strana politického spektra je jasne štruktúrovaná a nový subjekt nepotrebuje. Kiska tak nielenže polarizuje celú slovenskú spoločnosť, ale jeho najnovšie ambície môžu rozbiť aj pravicu. Zúfalejšie to však vyzerá na ľavej strane politického spektra. Tu poriadna ľavicová strana fakticky chýba.

Nebudem opakovať svoje dlhodobo známe argumenty, prečo Smer nie je ľavicovou stranou a prečo sa v tom lepšom prípade ideologicky ponáša na bavorskú CSÚ, v tom horšom len na mocenský moloch bez pevných hodnôt. Chcem len povedať, že včerajšie prekáračky Moniky Beňovej a Ľuboša Blahu sú úplne mimo podstaty veci a ťahajú stranu dolu.

Hádať sa, či chcete patriť ku konzervatívcom alebo k liberálom znamená opúšťať podstatu ľavicovej politiky. Smer sa zmenil na hryzovisko dvoch nezlučiteľných svetov, z ktorých ani jeden nie je ľavicový. Blahove výkriky, že Smer musí byť národnejší a konzervatívnejší a nepriame poukazovanie na to, že by sa mal vydať harabinovskou cestou, je urážkou všetkých, ktorí ľavicu budovali na základe pevných hodnôt a historických skúseností. Mussolini vedel rozoznať, kedy už nie je socialistom, Blaha to stále nevie. Na druhej strane, Monika Beňová patrí svojimi názormi skôr do Progresívneho Slovenska (pravda, keby ju tam chceli). Je to čistá liberálka, čo nie je a nemala by byť nadávka. Jej úctyhodných takmer 90 000 hlasov svedčí o jej pretrvávajúcej obľúbenosti – otázka však je, koľko ľavicových voličov odradila. Na takéto závery však nemám žiadne dáta, preto nemôžem na takúto otázku odpovedať a tvrdiť to, čo Blaha. Viem upozorniť len na jednu dosť podstatnú skutočnosť. Výsledky volieb do Európskeho parlamentu nie sú odrazom dôvery alebo obľúbenosti jednotlivých strán u voličov. Tieto výsledky zodpovedajú predovšetkým tomu, ako strany dlhodobo hovoria so svojimi voličmi o európskych témach. A faktom je, že v strane Smer panuje na túto problematiku čistá schizofrénia. Porovnajte si oficiálne vyhlásenie strany Smer-SD, ktorá výsledky volieb okomentovala slovami, že dostali viac hlasov ako minule, a reakciu premiéra Pellegriniho, ktorý sa teší, že zvíťazilo európske Slovensko. Otázkou je, či sa predseda vlády a podpredseda Smeru teší, že vyhrala koalícia PS-Spolu alebo nepochopil, že jeho strana prehrala. Ak v politickej strane chýba líder, ktorý vie uznať porážku a pomenovať príčiny, znamená to len jediné – strana bez sebareflexie je v procese vnútorného rozkladu.

Sociálni demokrati utrpeli ťažké straty v celej Európe. Vari najhoršie v susednom Česku, kde ČSSD nebude mať po prvýkrát ani jediného zástupcu. Padajú aj komunisti a radikálna ľavica, Varoufakisova Európska jar nezískala ani jeden mandát. Koalícia ľudovcov a socialistov po prvýkrát stratí v Európskom parlamente väčšinu. Nie je to katastrofa. Znamená to len, že Európsky parlament bude pestrejší, a teda demokratickejší. Dve najsilnejšie frakcie už nebudú môcť politiku v Bruseli prevalcovať, ale budú musieť hľadať dohody a spojenectvá. Krajná pravica posilnila, ale ani zďaleka nie tak ako očakávala a žiadna revolúcia na čele so Salvinim a Le Penovou sa nekoná. Na druhej strane posilnili aj zelení. Stará ľavica nevie uchopiť problémy pracujúcich, lebo prestáva rozumieť výzvam doby. Hlavnou emancipačnou témou 21. storočia je klimatická zmena, lebo táto agenda sa týka zachovania kvality života a spravodlivosti pri zavádzaní nevyhnutných reforiem. Zelená politika už nie je len imidžovým príveskom a musí sa stať rovnocennou súčasťou sociálnej politiky. Dôchodcovia nepotrebujú len pridať pár eur na dôchodkoch, potrebujú opätovne získať pocit dôstojnosti a významu vlastného života uprostred starnúcej populácie. Udržateľný život si dnes vyžaduje už nielen plnú zamestnanosť, ale radikálne skrátenie pracovnej doby. Alternatívou k privatizácii by nemalo byť len štátne vlastníctvo, ale nové formy družstevníctva. Ľud dnes čoraz otvorenejšie a nástojčivejšie požaduje zmeny. Liberáli dnes majú plné ústa slova „zmena“, ale to je len volebná taktika. V skutočnosti na európskej úrovni nechcú zmenu, chcú zachovanie status quo. Tú radikálnu demokratickú zmenu musí priniesť autentická ľavica. Musí sa vymaniť z floskulí o krotení kapitalizmu a prestať hrať hru pravice. Inak sa nositeľom zmien stane extrémna pravica so všetkými dôsledkami, ktoré už poznáme z minulosti. Ľavica sa dnes nepotrebuje brodiť v močiari zástupných tém konzervatívnej a liberálnej pravice. Nesmie iba reagovať na podnety zvonku, musí prinášať vlastné témy zamerané na kvalitu života bežných ľudí a určovať tón verejnej diskusie. Slovensku dnes chýba takáto politika. Nadchádzajúce parlamentné voľby na Slovensku budú zlomové. Budú to najdôležitejšie voľby od roku 1998. Bude sa prekresľovať politická mapa na veľmi dlhé obdobie. A ja sa na to nechcem pozerať so založenými rukami.

(Komentár pôvodne vyšiel na portáli edochmelar.sk. Uverejňujeme ho s láskavým súhlasom autora.)