Mimovládky, herci, zabávači a reklamné agentúry na tom síce zarobili, ale nič to nemení na tom, že tento týždeň sa končí najnudnejšia kampaň do Európskeho parlamentu, akú sme kedy zažili. Bola taká nudná, že médiám ani nestálo za to, aby vysielali diskusie kandidátov v hlavnom vysielacom čase. V tejto chvíli nezáleží ani na tom, či bude účasť vo voľbách nižšia alebo vyššia ako 20 percent, lebo pri pohľade na politikov a novinárov, ktorí považujú za úspech, keď sa k urnám dostaví štvrtina oprávnených voličov, mi je z takého predstierania demokracie nevoľno.

Dlhodobú absenciu verejnej diskusie nemôžete nahradiť niekoľkotýždňovou demagogickou kampaňou, v ktorej ide len o to, aby ste dotlačili znechutených ľudí do volebných miestností. Ako zakladajúci člen Národného konventu o Európskej únii som dlhodobo varoval pred tým, aby sme Európsku úniu propagovali ako plnú chladničku, pretože príťažlivosť materiálnych výhod sa vytratí po prvej kríze. A ak ľudia prestanú vnímať spoločnú Európu ako hodnotu a začnú ju považovať za chladnú inštitúciu, ktorá je vzdialená ich potrebám a snom, úsilie o presvedčenie voličov, aby sa na to nevykašľali, je čoraz únavnejšie a nadobúda črty politickej korupcie. Je to ako keby ste lásku nahradili plateným sexom. Ak máte peniaze, môže to nejaký čas fungovať, ale inak...



Kritikov z konventu postupne vylúčili, lebo nadobudli presvedčenie, že veci netreba meniť, ale vysvetľovať, že ľudia sú ako hoviadka, ktoré ničomu nerozumejú, a preto ich treba naučiť chodiť po vyšliapaných chodníčkoch do košiara. Práve tým, že elity stratili záujem o dialóg, ktorý bol základným pilierom západného myslenia už od čias Sokrata, začala rásť nedôvera a nespokojnosť. A kým oni si mysleli, že sa treba postaviť proti populizmu, postavil sa ľud proti elitárstvu. Európsky projekt sa tak dnes štiepi nielen na rastúcich rozdieloch medzi jadrom a perifériou, ale aj na rozdielnom spôsobe života medzi medzinárodne úspešnou elitou a väčšinou ľudí, pre ktorých sú hranice pevne dané. Myšlienku zjednotenej Európy preto neohrozujú len nacionalisti a fašisti, ale aj centristickí elitári, ktorí propagujú hlúpu tézu, že jedine oni sú proeurópski, že sú jedinou proeurópskou politickou silou. Takéto uvažovanie je myšlienkovým dedičstvom neoliberalizmu s jeho spupnou až totalitárnou predstavou o tom, že iná alternatíva (ako je tá ich) neexistuje. Zužovať problém na to, že existujú proeurópske a protieurópske sily, je nielen primitívnym zjednodušením, ale aj veľmi nebezpečnou skratkou so závažnými dôsledkami. Takéto myslenie likviduje kvalitu diskusie rovnakým spôsobom, ako by sme ľudí rozdeľovali na tých, ktorí sú za Slovensko a ktorí sú proti nemu, ako by sme súťaž koncepcií nahradili kádrovaním.



Centristické strany preto nie sú riešením, ale súčasťou problému. Na jednej strane doteraz nepochopili, že extrémisti nechcú Európu zničiť, ale ovládnuť ju. Na strane druhej boj proti extrémizmu znehodnocujú tým, že za extrémistické považujú aj sily, ktoré sú v západnom svete súčasťou demokratického diskurzu. Do neprijateľného extrému treba vytesniť akékoľvek prejavy rasizmu, antisemitizmu, xenofóbie, šovinizmu a militarizmu. No ak Miroslav Beblavý označí za dôkaz fašizmu to, že Marine Le Penová chcela kedysi odísť z eurozóny, regrutuje tým nových extrémistov rýchlejšie ako sa to darí Mariánovi Kotlebovi. Dokonca aj ojedinelé hlasy odísť z EÚ sú možno hlúpe, ale nie extrémistické. Označiť ich za ohrozenie demokracie je smiešne. Demokraciu dnes oveľa viac ohrozujú z jednej strany Ficove snahy legislatívne vymedziť, ktoré prejavy sú nenávistné a z druhej strany návrhy Progresívneho Slovenska, ktoré by chcelo zákonom zamedziť šíreniu falošných správ. Pretože ak sa pravda nebude rodiť v diskusii, ale bude ju určovať zákon, z nášho života sa nevytratia lži, ale sloboda.



Aby som bol správne pochopený, toto nie je nijaká obhajoba nacionalistov. Ak má Európa nejakú budúcnosť zoči-voči tlakom USA a vzmáhajúcim sa blokom Ruska, Číny a Indie, tak tá je jedine v jej zjednotení. Nacionalistické hnutia nás pred narastajúcou mocou finančných trhov a nadnárodných korporácií nezachránia, to je čistá ilúzia. Ale aby sme to zistili všetci, tie predstavy treba konfrontovať s faktami, nie vytláčať ich do temnej zóny ignorovania alebo škandalizovania. Pravda, tým nehovorím, že súčasný projekt EÚ vydrží. Nemýľme sa: napriek tomu, že podpora európskeho projektu je v súčasnosti rekordne vysoká, väčšina Európanov očakáva, že sa do 20 rokov rozpadne a bude vojna. Najviac (až 66%) tomuto scenáru veria Slováci pred Francúzmi, Rumunmi, Poliakmi, Talianmi a Grékmi.

Predstave, že centristi a technokrati majú jedinú európsku víziu, sa treba intenzívne brániť. Spoločnú Európu nemôžeme zužovať na elitársku organizáciu. Súčasťou európskej identity sú aj národné špecifiká, zelené hnutia, sociálny štát, sekularizmus a najmä dialóg. O podobu Európy sa musíme vášnivo prieť, musíme si všetko uspokojivo vyargumentovať, ale nie nechať si vnútiť koncepciu pripravenú pre niekoho iného ako pre ľud. Zjednodušiť si to tým, že všetko natrieme na modro ako dražovský kostolík uplynulý víkend, je cesta do pekla. Ak Európska únia nenájde spôsob, ako sa vnútorne demokratizovať, môže si vysvetľovať čo chce, koľko chce, ľudí sa to nedotkne. Ako každý projekt, ktorý stratil dušu.