“Jediná diktatúra, ktorá môže byť v súčasnosti hrozbou pre demokraciu v Európe je liberálna diktatúra”, hovorí poľský filozof Dariusz Karlowicz.

Zámerne som si vybral túto myšlienku poľského autora, pretože nedávno som sa podrobnejšie zaoberal vo svojom článku metodami, ktoré používa slovenský publicista a liberálny aktivista Havran. V kontexte nadchádzajúcich volieb do europarlamentu chcem poukázať, že problém je celoeúrópsky. Mainstreamové európske média na dennej báze varujú pred hrozbou a nástupom pravicových diktatúr. Skloňujú sa mená ako Viktor Orbán, Marine Le Penová či Matteo Salvini. Medialna polievka je korenená tými istými ingredienciami, ktoré počúvame aj od pána Havrana a všetci týto vyššie menovaní sú rovnako extrémisti, rasisti a možno aj fašisti.

Demokraciu však v skutočnosti ohrozuje niečo iné, a to súčasný liberálny establishment. Sme svedkami neustáleho tlaku a pokusov obmedziť slobodu slova na internete. Málokto si už dnes uvedomuje, že bezpečnostné opatrenia, prijaté v súvislosti s vyhlásením výnimočného stavu vo Francúzsku, sa stali súčasťou zákonov. Z výnimky sa stalo pravidlo. Súčasné právomoci francúzskej polície polície sú tak široké, že si môžeme položiť otázku, či je ešte možné hovoriť o liberálnej demokracii.

Keď sa vrátime k internetu, tak neustále počúvame len o fake news a manipuláciach, ktoré sa v tomto prostredí dejú. Nikto však neupozorňuje, že majitelia najväčších internetových platforiem ako Facebook a Google sa priamo a bez akéjkoľvek demokratickéj kontroly stretávajú a dohováraju s vládami aké názory sú zlé a treba ich potláčať a ktoré názory sú dobré a treba ich podporovat. Potom sa nemôžeme čudovať pokušeniu liberálneho bruselského establishmentu obmedziť demokratickú diskusiu na internete, hlavne keď mainstreamové média o tomto všetkom mlčia, lebo sú stále viac a viac spriahnuté s vládami, ktoré tvoria strany tzv. hlavného prúdu.

Legitímna požiadavka predstaviteľov strán, ktoré vidia budúce usporiadanie Európy inak ako súčasný bruselský establishment na otvorenú diskusiu, je potlačovaná sloganmi typu: “ s fašistami a extrémistami sa nediskutuje”.

“ Niektoré procesy sa jednoducho vymkli demokratickej kontrole. Vzniká a neustále sa upevňuje neformálna štruktúra, ktorá rozhoduje, čo smie alebo nesmie byť súčasťou verejnej diskusie”. hovorí o tomto procese Dariusz Karlowicz. Zároveň k tomu dodáva; “ toto všetko potvrdzuje moju tézu o postliberálnej diktatúre”.
Ak pozeráme na svet a realitu triezvym pohľadom, dospejeme k záveru, že entita, ktorá najlepšie dokáže garantovať stabilný politický system, fyzickú bezpečnosť a tiež aj sociálne zabezpečenie svojich občanov, je stále národný štát.

Budúcnosť Európskej únie vidím jedine v spolupráci silných národných štátov, a nie v chimérach európskych elitárov, ktorí demokraciou a pojmami ako národ a vlasť otvorene pohŕdajú.