Hodiny odbíjajú posledný týždeň do volieb do Európskeho parlamentu. Komentátori sa predbiehajú v snahe vymyslieť, prečo ľudia chcú voliť tak, ako ukazujú prieskumy z minulého týždňa — v Európe vyhráva politický blok vedený Marine Le Pen a Matteom Salvinim. Sedím v bratislavskej kaviarni a pozerám na pokojne tečúci Dunaj. Televízor, ktorý zavesili na stenu kvôli práve bežiacim majstrovstvám sveta v hokeji a pripravovaným majstrovstvám sveta vo futbale ukazuje správy. Amerika sa chystá zaútočiť na Irán. Verí tým správam ešte niekto?

Elity, ktoré nemajú riešenia

Niekedy, keď mi to môj kalendár dovolí idem autom cez bočné cesty, napríklad z Brezna na Košice či z Košíc do Spišskej. Ak chcem písať o tom, čo sa deje na Slovensku, potrebujem sa rozprávať s ľuďmi aj mimo veľkých miest. Zastavím sa na trhu v Rožňave, Tisovci či v Margecanoch. Kúpim si sladký hrášok a prehodím pár slov s trhovníkmi:

“Ako sa predáva, je to lepšie ako voľakedy?” — pýtam sa staršieho pána v obnosenom saku, ktoré asi nosil ako pracovný odev.

“Ide to dole vodou, ľudia kupujú v potravinách”, odpovie a sám od seba začne rozprávať…

“Niekedy sme tu postavili fabriku, kde sme robili a aj ľudia z dedín dochádzali. Každý mal prácu a ak ste pár rokov počkali, tak ste dostali byt. Nežili sme v prepychu, ale všetci sme mali rovnako, tak nás netrápilo, že niekto mal nové tapety a iný novú nábytkovú stenu. Po revolúcii fabrika skrachovala a dnes sa tu nedá zohnať práca. Každý kto vie jazyk, je v zahraničí.”

“Koho budete voliť?”, pýtam sa (na saku mám pripnutý odznak jedného hnutia).

“Kotlebu, viete, má okolo seba divných ľudí, ale ostatné strany u nás ani neboli. A ak aj boli, rozprávajú s mladými. Ja už nikoho nezaujímam.”

“Veď sú aj iné strany”, opáčim.

“Ale od nich som tu nikoho nevidel”.

Rozpráva ďalej. O Mečiarovi, o Dzurindovi, o Ficovi. Zakaždým ich volil a zakaždým sa sklamal. Prácu tam nepriniesol nikto. A aj keď má dobrú penziu, chýba mu dôstojnosť. Dignity. Neopakovali to pred minulými voľbami Sanders aj Chomsky? Veľa ľudí má čo jesť a má zábavu v podobe televíznych kanálov a predsa im niečo chýba, čo doterajšie elity neboli schopné priniesť. Dôstojnosť.

Čo si myslia o kríze košickí šraci

Presúvam sa do Košíc a hľadám kaviareň. O pol deviatej si sadneme do cukrárne, ktorá tu bola aj pred štyridsiatimi rokmi. Dám si turka s dvomi sáčikmi cukru a Janko, ktorý o sebe hovorí, že je košický šrac, si dáva espresso.

“Železierne obmedzujú výrobu. Už to prichádza aj sem,” začne debatu.

“Otázka znie, ako to bude pokračovať”, povzbudzujem ho a Janko začne rozprávať o tom, čo sa deje vo svete.

“Kríze v roku 2008 sa nedovolili prejaviť a tak sa ekonomika nevyčistila od nefunkčných firiem, nefungujúcich bánk, od zlých projektov. Naopak začali tlačiť peniaze a všetko zachránili. Ale kým obyčajnému človeku začalo všetko zdražovať, jediní ľudia, ktorí na tom zarobili sú oligarchovia. No a ľudia to vidia.”

Janko pripomína čísla, trendy a grafy. Situácia je zlá a bude sa zhoršovať. Pre nás, pre obyčajných ľudí, pre strednu triedu aj pre chudobných. Len tí, čo parazitujú na štátnom rozpočte a na lacných úveroch si užívajú. Po Slovensku sa preháňajú tisíce ľudí na drahých autách, o ktorých susedia, kamaráti a vlastne všetci vedia, že sa neživia prácou, ale podvodmi a špekuláciami.

Prichádza ďalšia kríza

Signály ďalšej krízy sú viditeľné všade. Byty, ktoré sa nepredávajú, zaklincované okná výkladov a prázdne výrobné haly hovoria o tom, že lacné úvery so skoro nulovým úrokom prestali fungovať. Za úvery sme stavali a budovali, rozbiehali biznis, ale nemá kto kupovať. Obyvateľstvo sa zadlžuje. A z trhov vymizli Vietnamci, konkurujú im značkové obchody. Tričko za päť eúr vo vysvietenom obchoďáku, tak prečo by sme mali ísť na trh.

Čísla zo zahraničia hovoria, že tak je to všade.

Koho budeme voliť?

Rozhovory, ktoré som opísal vyššie som mal so stovkami ľudí. Súčasné elity, politici, moderátori, reklamy firiem, noviny a časopisy sú odtrhnuté od života. Riešia veci veľmi vzdialené problémom bežných ľudí. Chcem zdôrazniť, že nielen nerozprávajú o tom, čo pociťuje veľké percento voličov, ale ak omylom dostanú otázku, tak na ňu odpovedajú veľmi zle — ponúkajú riešenia, ktoré sme už vyskúšali a ktoré k ničomu neviedli. A preto nemajú dôveru. A preto vyzerajú predvolebné preferencie tak, ako vyzerajú. Hlasy dostanú nové riešenia, noví ľudia. New kids on the block. Ten trend nezmeníme.

Zastavme extrémistov

Počuli sme to v posledných mesiacoch stovky krát. Akurát definícia extrémizmu nebola vždy zrejmá. Extrémista je každý človek, kto chce siahať na práva iných ľudí. Na ľudské práva. Na tie práva, ktoré obsahuje listina OSN. Pod takto definované nebezpečenstvo extrémizmu sa podpíšem kedykoľvek. Pod túto definíciu ale spadajú nielen blázni s číslami 14 a 88, ale aj všetci, kto chcú umlčať pravdu. Preto existujú nezávislé média, aby sa táto pravda dostala von. A všetci, ktorí ju chcú umlčať sa bohvie prečo sami nazývajú progresívni a liberálni.

Aktuálne eurovoľby

Koho teda voliť? Ak si pozriete ešte raz a dôkladnejšie tento spravodajský web, nájdete veľa nápadov, koho voliť. My všetci sa nehanbíme za to, že sme vyrastali na Slovensku a každý z nás chce v prvom rade presadzovať silné Slovensko v Bruseli. A ak si to pripustíme, budeme vedieť presne, koho voliť.

/Autor je ekonomický analytik a podpredseda hnutia Sme rodina/