„Rodič ktorý nechystá bič na svoje deti kým sú malé chystá bič sám na seba...“

Sókratés

Kedy povedať NIE, kedy zase povedať ÁNO? Ľudia bojujú s problémami, ako sú vzťahy bez zodpovednosti, vzťahy plné manipulácie alebo kontroly, emočné problémy, spory na pracovisku a podobne.

Od vydania knihy RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN (2013) z prostredia Detského mestečka z Trenčína sa nás mnohí rodičia, učitelia, vychovávatelia pýtajú, ako uplatniť prácu vo výchove detí. Rodičia by nesporne radi vychovávali nielen milujúce, ale aj zodpovedné deti.

Žiadajú niečo, čo by im pomohlo napraviť narušené hranice. Chcú predísť problémom s hranicami, aby si deti prácu osvojili.

Prečo deti potrebujú pracovnú výchovu?

Už v staroveku sa prísne oddeľovala telesná a duševná práca. Telesná práca bola považovaná za ponižujúcu a nedôstojnú, vhodnú len pre otrokov. Duševná práca bola zasa výsadou kňazov, panovníkov, filozofov a iným. Aristoteles, ako i ďalší filozofi neuznávali výchovný systém telesnej práce. V diele Politika Aristoteles uvádza, že duševné a telesne sa pracovať nemá, pretože každá táto práca pôsobí opačne: telesná práca prekáža rozumovej činnosti a táto telu.¹

Zdôraznenie a význam práce pre výchovu človeka prvý jednoznačne uvádza až Ján Amos Komenský. Vo svojich dielach píše, že treba, aby sa deti naučili „práci nejen snášeti, ale také po ni toužiti, neboť dosáhnuti toho bude pri ně velikým pokladem životním.“(Baláž, 1970)

A. S. Makarenko považuje pracovnú výchovu za najdôležitejšiu podmienku mravnej výchovy, lebo „len spoločné pracovné úsilie, práca v kolektíve, pracovná pomoc ľudí a ich stála pracovná závislosť môže utvoriť správny pomer človeka k človeku“, pričom uvádza, že poskytuje telesný a duševný rozvoj. Makarenko pripisuje práci význam aj v osobnom živote človeka, keďže by mu mala dávať vieru vo slastnej sily, pocit veľkého uspokojenia a osobného šťastia.²

Nakoľko by práca mala byť najvýznamnejšou ľudskou aktivitou človeka, tak by sa mala prirodzene odrážať v nej aj prostredníctvom nej i mravný vzťah človeka k sebe samému ako i k ostatným členom spoločnosti. Pretože pracovná aktivita i mravnosť sú výsledkom cieľavedomého pôsobenia na človeka v procese vývinu. (Makarenko, 1957)

Pracovná výchova v minulosti

S rozvojom kapitalizmu v XIX. storočí rastie i proletariát. Množstvo schudobnených roľníkov odchádzalo za prácou do miest. Tu v ťažkých pracovných podmienkach pracovali denne spočiatku 14 až 16 hodín. Technický pokrok, ktorý prudko nastupuje hlavne koncom XIX. storočia, vyháňa mnohých proletárov z továrni, strácajú množstvo obživy, množia sa zbedačovaní a prudko rastie kriminalita všetkých druhov.

Jozef Kousal informuje³ , že vo Francúzku v roku 1811 vyšiel zákon o „nútenej výchove“ mravne narušenej mládeže vo veku od 16 do 20 rokov. Prusko malo takýto zákon od roku 1832. V Anglicku „zločinné deti“ oddelili od dospelých väzňov od roku 1854. V Rakúsku vyhlásený zákon o zriaďovaní polepšovacích ústavov v roku 1885. Podľa neho dieťa do 10 rokov nemalo byť trestané. Od 10 do 18 rokov boli nedospelí „zločinci“ dávaní do ústavov na prevýchovu a museli pracovať. (Vachalík, 1963)

Problém pracovnej výchovy v súčasnosti

Branislav Ladický⁴ konštatuje, že dnešná mládež nemá vytvorený kladný vzťah k práci, alebo ho majú len k určitej práci. Nevedia ľudskú prácu oceniť, ohodnotiť a obyčajne nemajú životný cieľ. Mnohokrát zlyhali v práci i v iných učebných odborov a preto si neveria ani iným. Majú obyčajne nesprávny vzťah k spoločenskému vlastníctvu. Toto všetko vyplýva z predchádzajúcej výchovy a hlavne v patologických rodinách a v škole, ktorá spravidla pre nedostatky v rodinnej výchove si nenašla k ním pozitívny prístup, ako to vyplýva i z výskumov. (Ladický, 2017)

Možno konštatovať, že ešte stále nie je na potrebnej úrovni ani výchova k voľbe povolania. O povolaní detí väčšinou rozhodujú rodičia. A pedagógovia nemajú stále potrebný vplyv v tejto oblasti na deti a rodičov. Často neodôvodnené ustupujú tlaku rodičov a posudky detí prispôsobujú požiadavkám rodičov.

Ak jedinec bez všeobecného vzdelania nastúpi do práce, zásluhou predchádzajúcej nesprávnej výchovy, má často v práci pocit neistoty a cudzoty. Často jednotvárna práca, osobná a pracovná povrchnosť, podvádzanie, neochota, vyhýbanie sa povinnostiam, vedú do rozporov s okolím, okolie mu prestáva veriť a preto ho často vyhodia aj z kolektívu.

Dnešná mládež vo väčšine nepoznajú hodnotu peňazí a ich hodnotový systém postráda logiku a sociálnu účelnosť. Všetko vedia premeniť iba na cigarety, drogy a alkohol. To sú obyčajne ich najväčšie hodnoty. Za tieto hodnoty sú väčšinou ochotní telesné aj pracovať. Toto vyplýva hlavne z toho, že dnešná mládež nie je vedená k práci, úcte k práci, k práci ako mravnej a sociálnej povinnosti a sami nepracovali za odmenu tak, aby pochopili hodnotu peňazí.

Zlý príklad v rodine v najširšom slova zmysle (neplnenie vyživovacích a výchovných povinností rodičov, alkoholizmus, prostitúcia, príživníctvo, drogy, krádeže, prostitúcia a iné) spôsobujú ťažkosti vo vzťahu a k práci, k ľudom a ostatným hodnotám spoločnosti.

Takí ľudia, ktorí sa vyhýbajú práci, majú pravdaže mnoho „voľného času“ na hlúposti. Tento čas však nedokážu využiť k zaujímavej a tvorivej práci, alebo aspoň k spoločenský neškodnej činnosti. Často sa uchyľujú k protispoločenskej činnosti, ku kriminalite, aby si takto zabezpečili osobné potreby, alebo uspokojili svoje orientované potreby (ničenie súkromného a verejného majetku). A tak dochádza k stretu konfliktu štruktúr indivíduí a štruktúr ich prostredia, ku kriminalite ako „mnohostrannému, zápornému, nepriaznivému vývoju.

Záverom možno konštatovať, že proces výchovy a vzdelávania má nevyhnutné zastúpenie pri formovaný jedinca ako aj subjektívne predpoklady pre akceptovanie sociálnych, mravných, spoločenských a právnych noriem našej spoločnosti. Albín Škoviera⁵ kritickým pohľadom poukazuje v knižnej publikácií A. Kozóňa a kol. autorov Návrat pedagogiky do detských domovov, že ľudia a hlavne mládež sa nevracajú k tradičným hodnotám, ale nastala posmoderná vychová a starostlivosť. (Škoviera in Kozóň, 2017)

Záver

Najväčším problémom dnešnej spoločnosti je postoj k práci, a to hlavne k práci školskej a domácej, ktorá tvorí základ pre pracovný proces a pre pracú celkom vôbec. A ak sa i pre prácu nadchnú, stoja im v ceste mnohé ďalšie osobnostné poruchy ako sú impulzívnosť, neadekvátnosť vo voľbe spôsobov i prostriedkov pre riešenie svojich problémov a nakoniec i samotná nedôvera samotného štátu a ľudí, ktorí reprezentujú tento štát.

„Dielo je práca a práca je program života“

(Martin Rázus, slovenský básnik, politik, dramatik, protestantský kňaz a knižný autor 1888 – 1937)

Použitá literatúra

1. BALÁŽ. O a kol.: Pracovná výchova žiakov ZDŠ, 1970.


2. A. S. MAKARENKO. Vybrané pedagogické spisy. Kniha IV. SPN Bratislava. Metodika organizace výchovného procesu, 1952.


3. VACHALÍK. V. Práca prospieva výchove. V7, 1963, číslo 6, strana 170-172.


4. 
   

   LADICKÝ,B. – REHÁK,Š. in KOZOŇ, 2017. Pedagogika ako základ života deti v náhradnej starostlivosti. In: Návrat pedagogiky do detských domovov. OZ Naša rodina a Spoločnosť pre sociálnu integráciu SR, str. 109 – 134. Trenčín 2017. ISBN 978-80-89533-22-0.

   
   


5. 
   

   ŠKOVIERA, A. in KOZOŇ, 2017. Devalvácia pedagogiky v detských domovoch ako reflexia postmoderny In Návrat pedagogiky do detských domovov. OZ Naša rodina a Spoločnosť pre sociálnu integráciu SR, str. 77 – 86. Trenčín 2017. ISBN 978-80-89533-22-0.

   
   


6. 
   

   AUTOR KELEKTÍVOV. Československá kriminológia, 1973.

   
   

O AUTOROVI

Mgr. Branislav Ladický bol od 6 mesiacov umiestnený do dojčenského ústavu v Púchove a vo veku 3 rokov začlenený do rodinnej výchovy v Detskom mestečku v Trenčíne (detský domov rodinného typu). V roku 2013 napísal knižnú publikáciu z prostredia Detského mestečka – RODINNÉ PRÍBEHY BEZ RODÍN k 40. výročiu založenia Detského mestečka. V 27 roku života sa mu podarilo zorganizovať stretávku a konferenciu bývalých odchovancov, zamestnancov, priaznivcov a zakladateľov tradičnej rodinnej výchovy v Detskom mestečku. V roku 2016 dával podnet na vyhlásenie areálu Detského mestečka za Národnú kultúrnu pamiatku SR (Detské mestečko s 36 budovami a 11,6 Ha pozemkom bolo dňa 08.11.2017 vyhlásené za NKP SR) . Následne založil občianske združenie OZ Naša rodina, ktoré občanov, odborníkov a politikov mediálne informuje o stave náhradnej starostlivosti detí a mládeže na Slovensku. Publikoval odborné články v odborných časopisoch MLÁDEŽ A SPOLOČNOSŤ, PREVENCIA A VUDPaP SR. Je aktívnym členom FICE na Slovensku. V roku 2017 bol spoluautorom monografie NÁVRAT PEDAGOGIKY DO DETSKÝCH DOMOVOV. Momentálne pracuje ako pedagóg - učiteľ na ZŠ a vychovávateľ na odbornom učilišti v Bratislave.