V hierarchii ukrajinskej výkonnej moci nie je minister vnútra „prvý, ale ani druhý“.
"Ani prvý, ale ani druhý" sú slová ministra vnútra Ukrajiny Arsenija Avakova. Vychádzajúc z rečí, ktoré o ňom kolujú, je veľmi rád, keď sa takto definuje jeho neformálne postavenie v systéme štátnej moci. K moci sa dostal po štátnom prevrate v roku 2014. Aj po zmene na poste prezidenta mu tento status zostáva.
Známy charkovský podnikateľ bol ešte v roku 2013 zaradený do zoznamu „200 najbohatších ľudí na Ukrajine“. Bývalý šéf Charkovskej oblastnej administrácie sa postavil na čelo ministerstva vnútra okamžite po štátnom prevrate. Avakovove akcie rýchlo stúpli v marci 2014 v súvislosti s likvidáciou „zmrazeného aktivistu“ Sašku Bilyja (Alexander Muzyčko), ktorý sa unáhlene rozhodol, že v Rovenskej oblasti bude predstavovať „vládnu moc“.
Od prvých týždňov (od februára 2014) vo vedení ministerstva sa Avakov pripravoval k novej bitke o moc. Vytvoril osobitnú jednotku. K dnešnému dňu podlieha jeho veleniu polícia, jednotky Národnej gardy, ako aj početné prápory, ktoré sú začlenené do policajných štruktúr a pluk „Azov“, ktorý bol ešte donedávna práporom.
Známy novinár Pavel Šeremet, ktorý bol zabitý v Kyjeve, kedysi povedal : „ „Azov“ zosobňuje najorganizovanejšiu ideologickú silu na Ukrajine". Je to dosť trefná poznámka. Na jeseň roku 2016, "Azov" vytvoril politickú stranu "Národný zbor", ktorú vedie Andrej Bileckij . V roku 2018 boli „Azovom“ vytvorené „Národné družiny“, čo sú pouličné militarizované štruktúry. Zároveň je „Azov“ sociálnym hnutím, ktoré presadzuje ideológiu sociálneho nacionalizmu (ukrajinská verzia nemeckého národného socializmu).
Korešpondent izraelských novín Haaretz , ktorý v marci 2019 navštívil spoločenské centrum hnutia „Azov“ v Kyjeve, citoval tajomníčku hnutia pre medzinárodné vzťahy Elenu Semenjaka: „Sme na ceste k moci. A dosiahneme ju v parlamentných voľbách, alebo inými spôsobmi “. Podľa mienky Haaretz je Arsenij Avakov hlavným politickým patrónom ukrajinských neonacistov.
Samotný Avakov nemá rád pozíciu toho "druhého". Pre Porošenka sa nutnosť koexistencie s Avakovom stala istou nočnou morou. Pokusy skrotiť ministra s pomocou škandálov na spôsob trestného stíhania firmy Avakovoho syna, ktoré sa týkali dodávok arménskych vojenských batohov za predražené ceny neboli úspešné.
Najzjavnejšou demonštráciou nezávislosti Avakova od dosluhujúceho prezidenta Ukrajiny bolo pretlačenie Saakašviliho cez ukrajinskú hranicu. Za tým nasledovalo Avakovovo odmietnutie splniť rozkaz Porošenka a rozohnať „Michomajdan“ v blízkosti múrov Najvyššej Rady. Odmietol - a odmietol a Porošenko bol nútený stráviť takúto „poslušnosť“.
Dôležitým momentom vo vzťahoch Avakov - Porošenko bolo, že Porošenko po celý čas svoho vládnutia zažíval priam živočíšny strach z pouličných radikálov. Obávajúc sa, že im poskytne akýkoľvek dôvod podozrievať ho z jeho „nevlasteneckej“ pozície, často tancoval tak, ako oni pískali. Stačí si spomenúť prečo sa začala a ako sa rozvíjala blokáda Krymu a potom Donbasu.
Mierové spolužitie Porošenka a Avakova sa skončilo v čase blížiacich sa prezidentských volieb v roku 2019. Predpokladá sa, že avakovského ministerstvo vnútra v značnej miere blokovalo ten istý administratívny mechanizmus, ktorý používal Porošenko, aby si zachránil svoj post. Najmä bolo neutralizované neonacistické zoskupenie S14, ktoré je odchované Bezpečnostnou službou Ukrajiny (SBU). „S14“ vykonávala podľa pokynu určitú úlohu, ktorou bolo narušenie predvolebných podujatí porošenkových konkurentov (najmä Tymošenkovej). Nakoniec Avakov vydal pokyn radikálom Národného zboru, ktorí vytvárali znepokojujúcu atmosféru na predvolebných podujatiach Porošenka (pričom narušenie tohto poriadku bolo potlačené avakovskou políciou).
Žiadnym tajomstvom nebolo ani zákulisné predvolebné spojenectvo Tymošenkovej a Avakova, ale voľby vyhral Zelenský. Pritom Kolomojský, ktorý stojí za Zelenského úspechom, je v neustálej komunikácii s Avakovom. „Sme v neustálom kontake, veríme, že toto je spoločné víťazstvo. My ... máme fanklub Zelenského ... Boli sme proti Petrovi (pozn. Porošenkovi)“ otvorene povedal Kolomojský 2. mája.
Mimochodom, nikto z Avakovských, vrátane Bileckého, nehlasoval za škandalózny jazykový zákon prijatý Najvyššou radou 25. apríla („O zabezpečení fungovania ukrajinského jazyka ako štátneho“) . Sám Avakov je pôvodom arménec z Baku, vôbec nehovorí po ukrajinsky, hovorí rusky a posmešne uisťuje ostatných, že je to „slobožanský dialekt“.
Ukrajinskí experti teraz často a veľa analyzujú, aké bude postavenie Avakova v novej mocenskej štruktúre. Buď mu predurčia post premiéra, alebo úlohu postavy zo „Sluha ľudu“(ukrajinský komediálny serál, pozn.) Jurija Ivanoviča Čujka, ktorý vystupoval ako politický „strýko“ neskúseného „ľudového prezidenta“ Goloboroďka (mimochodom úloha Čujka može byť priradená aj Kolomojskému). Tak, alebo inak, celkovo prevláda pocit, že pozícia Arsenija Avakova, ktorý „nemá rád, keď je druhý“ sa po prezidentských voľbách výrazne posilnila.
V dohľadnej budúcnosti Zelenský nemá žiadne seriózne páky, ktorými by obmedzil Avakovovov vplyv. Zároveň si je ťažké predstaviť, že by nový prezident bol spokojný s prítomnosťou početných na Ukrajine vojenských útvarov a vo všeobecnosti s vplyvom nacionálne-vlasteneckej (neonacistickej) ulice. A tu je prvý gordický uzol potenciálneho konfliktu medzi novým prezidentom a starým ministrom. Len či bude Zelenský schopný urobiť to, čo nemohol urobiť niekoľkonásobne skúsený Porošenko - vymaniť sa z uzavretého kruhu, ktorý obratne vytvoril Avakov?