Milan Rastislav Štefánik prežil vo Francúzsku 15 rokov. Stal sa rešpektovaným občanom, ktorý mal prístup do najvyšších poschodí francúzskej politiky. Napriek tomu ho pobyt v tejto krajine zmenil z republikána na monarchistu. V rozhovore pre TASR to povedal Michal Kšiňan z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

„Vo Francúzsku sa veľmi rýchlo striedali vlády. Štefánik mal projekt observatória na Tahiti a vždy, keď presvedčil politikov o jeho význame, tak vláda padla a bol opäť na začiatku. Toto ho veľmi ovplyvnilo,“ konštatoval Kšiňan, ktorý sa vo svojich výskumoch zaoberá osobnosťou Štefánika.



Podľa Kšiňana presadzoval Štefánik to, aby bol na čele československého štátu monarcha. „Vedel, že československý štát bude spočiatku krehký a národnostne heterogénny. Preto si myslel, že postava monarchu by ho mohla spájať. Samozrejme, išlo by o konštitučnú monarchiu,“ vysvetlil Kšiňan.

Štefánikove názory boli v protiklade s predstavou liberálnej republiky, ktorú napokon presadil neskorší prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Štefánik ho síce veľmi obdivoval, no ku koncu prvej svetovej vojny začal mať na neho kritický pohľad. „Veľmi kriticky sa vyjadril o Washingtonskej deklarácii, kde nesúhlasil s tým, aby sa vyhlásila republika bez poznania názoru obyvateľstva. Štefánik bol proti volebnému právu žien a proti oddeleniu cirkvi od štátu. Bol omnoho konzervatívnejší ako Masaryk,“ zdôraznil Kšiňan.

Začiatkom mája 1919 sa Štefánik vracal do vlasti, kde sa chcel zapojiť do politického života. „Štefánik sa chcel stať viceprezidentom pre Slovensko. Na obmedzený čas chcel zaviesť vojenskú diktatúru, pretože očakával, že prechodné obdobie bude veľmi zložité. Nemal veľké vojenské skúsenosti, pretože ho povyšovali skôr z diplomatických dôvodov. Inak sa rokuje s poručíkom ako s generálom. Na Slovensku v tom čase pôsobili dve vojenské misie, francúzska a talianska. Obe boli v spore o tom, kto má veliť. Štefánik s nimi dohodol kompromis, podľa ktorého sa talianska misia stiahla, ale so cťou,“ povedal Kšiňan.



Osudný let 4. mája 1919 sa skončil tragickou smrťou Štefánika. Podľa Kšiňana aj tento fakt prispel k jeho nadčasovej popularite. „Zomrel pri leteckom nešťastí a pomerne mladý. Teda sa ani nemohol zapojiť do riešenia vnútropolitických problémov. Preto sa neskôr na neho odvolávali aj autonomisti, aj centralisti. Stal sa z neho hrdina, ktorý každému vyhovuje, a to platí aj dodnes,“ dodal Kšiňan.