Francúzsky prezident Emmanuel Macron za dva roky svojej funkcie významne oslabil svoju pozíciu v Európskej únii, poukázal denník Le Figaro.

Dôvodom boli mylné predstavy prezidenta o rovnováhe síl v EÚ a taktických chybách, ktoré viedli k izolácii krajiny na medzinárodnej scéne.

Francúzsko-nemecká koalícia opäť praská, napísal denník Le Figaro. Francúzska strana dokonca obviňuje Nemecko zo zrady Macrona. Na poslednom summite EÚ, na rozdiel od Nemecka a mnohých ďalších krajín, bol francúzsky prezident v menšine, ktorá vystupovala proti dlhému meškaniu brexitu.

EÚ odložila Macronov projekt o rozširovaní eurozóny. Nakoniec bolo Francúzsko po mimoriadnom summite opäť úplne izolované a hlasovalo proti mandátu Európskej komisie vyjednávať o zóne voľného obchodu so Spojenými štátmi. Tento projekt bol navrhnutý tak, aby zmiernil Trumpové pokusy rozpútať obchodné vojny s Európou, najmä s Nemeckom, skade dovážajú autá.



Podľa komentátora Financial Times, takáto rastúca rozdielnosť záujmov znamená "rozpadajúcu sa francúzsko-nemecká alianciu", ktorá dokonale ilustruje obchod so Spojenými štátmi: Nemecko je v tejto situácii viac ohrozené ako Francúzsko. Pre svoju nadmernú opatrnosť a tendenciu k neutralite bolo Nemecko už nazývané "Švajčiarskom v EÚ". Ako však píše Le Figaro, konflikt záujmov medzi členmi EÚ a historickými spojencami nie je až tak nový.

Ako francúzske noviny poznamenali, Macron vtrhol na európsku politickú arénu s energiou a nápadmi, ktoré mu napriek obvyklým rozdielom oprávnene vyniesli sympatie vodcov iných štátov Európskej únie. Následne urobil dve vážne chyby: po prvé, mal zastaraný koncept toho, čo je EÚ, za druhé postrádal taktické nástroje. Francúzsko nezohľadnilo významné zmeny v zosúladení síl v EÚ.

Francúzsky prezident však svoje politické úsilie zameral na Nemecko. Obnovenie osi Paríž - Berlín by stačilo k reťazovej reakcii v celej Európskej únii. Macron možno preceňoval vedúcu úlohu, ktorú Francúzsko tradične hralo u štátov na juhu, a nevšimol si, že škandinávske krajiny, nehovoriac o krajinách strednej Európy, nerešpektujú priame pokyny Nemecka.

Navyše, podľa francúzskeho komentátora, Macron by sa tejto chybe vyhol, keby nerobil taktické chyby. Na rozdiel od väčšiny európskych krajín neexistuje vo Francúzsku tradícia koaličnej vlády, takže sa Macron nesnažil hľadať spojenca v EÚ. Spočiatku dúfal, že by mohol, rovnako ako vo svojej vlasti, zaujať centristickú pozíciu, a preto s oneskorením začal svoju stranu približovať liberálnym silám Európy. Potom, čo Macron nadviazal vzťahy s predsedom vlády Holandska Markom Rutteom, Macron sa stále nesnažil hľadať podporu iných liberálnych vodcov, s výnimkou premiérov Luxemburska a Belgicka, hoci politika tejto vlády je oveľa viac v súlade s činnosťou Nemecka.



Hlavy európskych štátov nakoniec varovali Macrona, že úver dôvery, ktorý mu bol udelený, najmä v Nemecku, musí byť potvrdený úspechom jeho reforiem vo svojej vlasti. Avšak vďaka zrýchleným reformám bol výsledok práce francúzskeho prezidenta značne podrazený krízou "žltých viest" a ústupkov v rozpočtovom plánovaní, na ktoré pristúpil, aby zmiernil protesty. Vedúci predstavitelia iných európskych krajín reagovali s porozumením na problémy, ktoré spôsobujú vnútorné politické prekážky.

Politika EÚ funguje podľa rovnakých obchodných zákonov ako národná: nechceme rokovať so slabou hlavou štátu. Úmyselným vzdialením sa od ostatných na poslednom summite k brexitu sa Macron odsúdil k nezávideniahodnej úlohe outsidera.