Korene neomarxizmu v nemeckej filozofii - teda v Engelsovi, Marxovi a vo Frankfurtskej škole sú už čitateľom snáď dobre známe. Dnes sa zoznámime s jeho ďalšími globálnymi spojkami.

V snahe umlčať im neprospešný výraz, ktorý ich presne vystihuje a opisuje, sa neomarxisti často pýtajú: "Čo znamená ten neomarxizmus, veď predsa nič také neexistuje". Jednou z hlavných zbraní neomarxistov je snaha samourčovať a ovládať terminológiu.

Pravdaže, neomarxizmus sa dá stručne a jasne opísať: ide o kultúrnu revolúciu namiesto už prehratej triednej revolúcie. Prejavuje sa šikanovaním, spočiatku len na úrovni komunikácie. V pokročilejšom štádiu neomarxisti ovládnu inštitúcie, spolu s inštitucionálnu šikanou.

Keď vám bude nabudúce nejaký humanitný znalec kázať o rozmanitosti a inklúzii, schválne sa ho spýtajte, koľko majú na fakulte konzervatívcov.

Čo neomarxizmus sleduje a ako sa prejavuje je teda funkčná definícia. Avšak je dobré poznať aj jeho historické korene.

Klasický marxizmus je pevne zakotvený v ideológii a nemeckých metódach. Ukázať na nejakú nepohodlnú skupinu blížnych ako na nepriateľa, kolektívne ich onálepkovat, vylúčiť zo "správneho 'kolektívu a neskôr fyzicky zlikvidovať.

Nálepka môže byť triedna, rasová, ideologická, či akákoľvek iná, je to vlastne jedno. Na metódu to nemá moc vplyv.

Povedzme, že ľudia, ktorí ten proces zažili a uvedomili si, že veľmi pravdepodobne čoskoro prídu na rad aj oni, zistili, že tento prístup je trochu "demotivujúci". Toto je hlavná príčina, prečo klasický marxizmus dlhodobo neuspel. S výnimkou pseudo intelektuálov, ktorí sa dodnes cítia príliš nadradení na to, aby si pripustili vlastné ohrozenia.

Frankfurtská škola je sklamaná tým, že robotníctvo nevyužilo prvej svetovej vojny k zvrhnutiu kapitalizmu a začalo miešať nápady Sigmunda Freuda s Karlom Marxom. Vyšlo im z toho to, čo chceli, teda že nielen robotníci, ale akékoľvek potenciálne zradikalizovateľné skupiny sú psychologicky nestotožniteľné zo západnou kultúrou.

Je potrebné ľudí viesť k tomu, aby sa hlavne cítili byť utláčaní, tým sa zradikalizovali a osobne sa s týmito skupinami identifikovali. Následne, vo svojom hneve, tú kultúru zničia. To však prišlo veľmi vhod veľkokapitalistom, pretože už neboli hlavným terčom.

Po zvolení Hitlera sa táto škola presťahovala do Columbia University v štát New York. Tam sa začal dlhý pochod inštitúciami ľahko obalamutiteľných a nesúrodých Američanov, ktorí ponúkali ideálnu živnú pôdu pre šírenie tejto rakoviny spoločnosti.

Dlhý pochod je jasná narážka na Mao Ce-Tunga a jeho vplyvný vstup do tohto nadnárodného globalistického hnutia.

Mao chcel nemecko-ruský marxizmus zaštepiť na miestne pomery, teda na aziatské "úľové" myslenie a tým prispel k niečomu novému. Preto tá latinská predpona neo.

Najprv hromadne likvidoval nepriateľov z vlastných radov. Lenže to, čo bol pre Nemcov a Rusov prostý mocenský inštinkt, je pre úľ určitý druh zlyhania.

V úli ide predovšetkým o jednotné myslenie. Práve preto Mao postúpil z likvidácie ľudí na likvidáciu "závadového myslenia", teda na prevýchovu. Tak sa zrodila kultúrna revolúcia - nápad ovládať myslenie más.

Takže v skratke. Neomarxizmus je v podstate maoistická kultúrna revolúcia, ktorá k nám dorazila s pol storočným meškaním. Počas toho polstoročia sa vymenili role. Čína adoptovala západu ideu slobodného trhu, zatiaľ čo západ adoptoval čínsku kultúrnu revolúciu. Je to evidentné aj z porovnania ekonomického vývoja Číny oproti EÚ.

V roku 1968 došlo vo Francúzsku k podobnému sklamaniu s klasickým marxizmom, ako vo Frankfurte po prvej svetovej vojne.

Maoistickí študenti vtedy vyrukovali na barikády a priamo apelovali na robotníctvo, aby im pomohlo dovŕšiť revolúciu. Lenže robotníctvo sa vtedy malo relatívne dobre. Jeho príjmy rástli súbežne so stúpajúcou produktivitou, trend, ktorý sa bohužiaľ začiatkom sedemdesiatych rokov zastavil. Od tej doby až dodnes príjmy normálnych skromných pracujúcich stagnujú a všetky zisky z rastúcej produktivity idú inam.

Všetko sa to dialo ako následok centralizácie, zväčšujúceho sa "deep štátu", ale aj toho, že velkokapitalisti zmizli vďaka neomarxizmu z hľadáčika.

Avšak najdôležitejší faktor bola invázia ČSSR. Bossovia francúzskych odborov si dokázali spočítať, že sovietska štandardizácia by pre nich asi nebola práve najlepšia a tak sa na študentov pochopiteľne vybodli.

Následne študentov čakali promócie a začali sa postupne zaujímať o funkcie a pozície vo vzdelaní a štátnom aparáte. V sebe aj naďalej chovali zášť ku zrade robotníckej triedy a nacionalizmu v srdciach robotníkov.

Takže tak vznikol vplyvný sútok žúmp globalizmu, neomarxizmu, monopolizmu, maoizmu aj francúzskych ľavicových, intelektuálov.