Keď sa „ruská hrozba“ stane dôvodom k honu na čarodejnice

Nie je to tak dávno, čo sa v Litve uskutočnil súdny proces k udalostiam z januára 1991 („prípad 13. január“), keď sa Moskva s pomocou armády pokúsila obnoviť poriadok vo Vilniuse. Výsledkom nepokojov bola smrť šestnástich ľudí, vrátane vojaka Sovietskej armády. Takmer rovnako búrlivo odznel v litovských médiách škandál, spojený so zatknutím bývalého litovského veľvyslanca v Rusku a terajšieho generálneho riaditeľa Litovskej asociácie obchodných, priemyselných a remeselných komôr Rimantasa Sidlauskasa a ešte ďalších dvoch ľudí.

Zdalo by sa, že medzi sebou nesúvisiace udalosti majú niečo spoločné: nafúknuté v súlade vojny s „ruskou hrozbou“, tieto procesy vyvolali porušenie noriem zákonodárstva a sú zamerané proti Rusku a jej občanom. 

Voči sudcom súdneho konania k „prípadu 13. január“, vyšetrovací výbor Ruska začal trestné stíhanie za „zapojenie k trestnej zodpovednosti evidentne nevinných ľudí“.

Čo sa týka Sidlauskasa, tak bývalý veľvyslanec je podozrivý z toho, že využívajúc svoje kontakty, sa spolu s nejakým zamestnancom litovskej pobočky jednej zahraničnej spoločnosti dohodol, že vybaví schengenské vízum ruskému občanovi za úplatok, ktorý od neho dostane. K porušovaniu právnych noriem, ktoré podrývajú základy litovského štátu, takýto incident nepatrí, ale bol prešetrovaný litovskou protikorupčnou špeciálnou vyšetrovacou službou a všetky popredné litovské médiá o tom informovali. Veď ako by nie: v procese vystupuje občan RF.

Súdiac z uvedeného bude v litovských médiách počet informácií o deliktoch s účasťou ruských občanov a Ruska ako štátu teraz narastať. Začiatok honu na čarodejnice sa začal procesom k udalostiam z januára 1991. V dôsledku súdneho procesu bolo odsúdených 67 osôb, z ktorých väčšina je ruskými občanmi. Medzi nimi je minister obrany ZSSR, maršál Dmitrij Jazov, ktorý bol odsúdený na desať rokov väzenia; bývalý veliteľ skupiny „Alfa“, plukovník KGB Michail Golovatov, ktorý dostal dvanásť rokov; bývalý šéf Vilniuskej posádky, generál Vladimír Uschopčik, odsúdený na štrnásť rokov. Menované osoby, rovnako ako drvivá väčšina ostatných odsúdených v tomto prípade, boli odsúdení v ich neprítomnosti. Jednak, plukovník v zálohe Jurij Mel, bol zatknutý litovskými špeciálnymi službami na hraničnom priechode, dostal sedem rokov; obyvateľ Litvy, bývalý vojak, ktorý je od rozpadu ZSSR vo výsluhovom dôchodku, Gennadij Ivanov - štyri roky. Obhajoba už v oboch prípadoch oznámila, že sa odvolá proti rozsudku, ale je nepravdepodobné, že by sa Mel a Ivanov dostali na slobodu. Súd v ich prípade a v prípade bývalých sovietskych vojakov preukázal, že litovská Themis tu vystupuje ako principiálne nezákonná štruktúra, riadiaca sa „politickou účelnosťou“.  

V januári 1991 bola Litva súčasťou ZSSR. Snažiac sa rozohnať akcie miestnych separatistov postupovali vojaci v súlade so zákonom a prijatými rozkazmi a teraz boli súdení podľa litovského trestného zákonníka, prijatého o desaťročie skôr. To je po prvé.

Po druhé, obvinenie nemohlo dokázať, že sovietska armáda bola zodpovedná za smrť šestnástich ľudí a za ranených, ktorých bolo viac ako sedemsto. Litovský súd úplne ignoroval skutočnosť, že vojakom bolo zakázané používať ostré patróny. Súd nevzal do úvahy výsledky expertíz, podľa ktorých paľba na ľudí smerovala zo striech a horných poschodí budov, v čase, keď sa vojaci a dôstojníci nachádzali na úpätí televíznej veže. Účastníci pouličných nepokojov boli zabití výstrelmi z vintovky Mosin, ktoré vo výzbroji sovietska armáda nemala. Zato takýchto pušiek mali dostatok bojovníci Únie strelcov Litvy, ktorých inšpiroval jeden z lídrov separatistického „Sąjūdis“ Audrius Butkevičius, pripravujúci provokáciu vo Vilniuskom televíznom centre. 

Následne sa Butkevičius otvorene priznal novinárovi litovskej publikácie „Obzor“: „V porovnaní s tým, čo sa dialo na iných miestach Zväzu, toto bolo veľmi malé množstvo obetí ... Tieto obete zasadili silný úder dvom hlavným pilierom sovietskej moci – armáde a KGB, došlo k ich kompromitácii. Poviem to na rovinu: áno, naplánoval som to. Dlhú dobu som pracoval s Inštitútom Alberta Einsteina, s profesorom Gene Sharpom, ktorý sa zaoberal tzv. civilnou obranou. Alebo psychologickou vojnou. Áno, aj ja som plánoval, ako dostať sovietsku armádu do veľmi nepríjemnej psychologickej pozície, aby sa ktorýkoľvek dôstojník hanbil za to, že sa tam nachádza.“

Provokácia separatistov sa vydarila.  Voči Butkevičiusovi nikto v Litve žiadne obvinenia nevzniesol a nevznesie, vinníci sú už známi. Sudcovia Ainora Macevičiene, Aiva Suvilene, Virginija Tamošūnaitė a Artūras Šumskas pridali tomuto predstaveniu len zdanie legitímnosti.

A teraz sa pýtame: načo je toto všetko Litve - malej krajine, z ktorej každý rok odchádza v priemere viac ako 30 tisíc ľudí, ktorí sú presýtení tamojšou demokraciou? 

Ešte dlhé roky bude litovská vláda balamutiť ľudom hlavy, maskujúc to potrebou chrániť sa pred „ruskou hrozbou“?