Americký iracionálny prístup "zajatcov neberieme", ktorý prechovávajú vo vzťahoch k protivníkom Washingtonu a ich spojencom, môže viesť iba k politickej a diplomatickej prehre.

Vo svojom článku pre Foreign Policy to uviedol Stephen Walt, profesor medzinárodných vzťahov na Harvardskej univerzite. Podľa neho "bezzásadová a chuligánska" politika Trumpovej administratívy zjednotila nepriateľov Washingtonu, odcudzila spojencov a zlikvidovala kompromisy v rôznych dôležitých otázkach.

"Ako veľmi sú Spojené štáty mocné? Zostávajú unipolárnou silou, schopnou vnucovať svoju vôľu svojím protivníkom, spojencom a neutrálnym krajinám, a donútiť ich, "aj keď neochotne", súhlasiť s politikou, ktorá je podľa ich názoru hlúpa, nebezpečná alebo jednoducho proti ich záujmom? Alebo má sila Spojených štátov zjavné a vážne obmedzenia, čo naznačuje, že by mal Washington stanoviť ciele selektívnejšie a chytrejšie?" napísal Walt.

Trumpová administratíva sa drží prvého názoru - najmä preto, že John Bolton prevzal úlohu poradcu národnej bezpečnosti a Mike Pompeo sa stal ministrom zahraničia. Bez ohľadu na to, čo Trump pôvodne chcel, ich pôsobenie v Bielom dome znamenalo návrat k "jednostrannému prístupu k zahraničnej politike", ktorý charakterizoval obdobie Georgea W. Busha mladšieho.

Charakteristickým bodom tohto obdobia bol názor, že Spojené štáty získali takú moc, ktorá by mohla "vyriešiť veľa problémov". Vďaka nej by si mohli podriadiť ostatné štáty svojej vôli iba tým, že budú demonštrovať silu a odhodlanie Ameriky. Jeden z vysoko postavených bushových poradcov raz povedal: "Sme teraz impérium, a keď budeme konať, vytvárame vlastnú realitu."

Prístup Busha a viceprezidenta Dicka Cheneyho však viedol k sérii neúspechov a táto arogancia je teraz tiež súčasťou Trumpovej administratívy. To je zrejmé z príkladu Trumpovej hrozby začať obchodnú vojnu nielen s Čínou, ale aj s mnohými ekonomickými partnermi USA. Bolo to vidieť na príklade impulzívnych rozhodnutí, ako napríklad odstúpenie od Parížskej klimatickej dohody.

Rovnaký prístup diplomacie sa vedie voči Severnej Kórei a Iránu, kedy Washington prišiel s nereálnymi požiadavkami a sprísnil sankcie. Urobil tak v nádeji, že tieto krajiny kapitulujú a dajú mu to, čo chcel, bez ohľadu na to, že v minulosti táto politika k ničomu neviedla.



Viera v schopnosť ovládať situáciu možno tiež pozorovať na príklade predčasného uznania Juana Guaidóa za prezidenta Venezuely. Taktiež do tejto kategórie spadá vyhlásenie v štýle "Maduro musí odísť".

"Bez ohľadu na to, ako veľmi by bol taký výsledok žiadúci, bolo by pekné, keby sme vedeli, ako ho dosiahnuť," poznamenal autor článku.

Ústredným bodom tohto postoja je predpoklad, že tlak USA nakoniec donúti svojich protivníkov, aby splnili požiadavky Washingtonu, zatiaľ čo iné štáty nenájdu spôsoby, ako sa vyhnúť, predchádzať, alebo inak sa brániť realizácii amerických plánov.

Najdôležitejším bodom tohto prístupu je, že v skutočnosti vyvracia možné kompromisy. Pokiaľ budú Spojené štáty skutočne všemocné, potom protičínske sankcie kvôli nákupom iránskej ropy neovplyvnia vzájomné obchodné rokovania v Pekingu. Turecko na podobný tlak nezareaguje zblížením s Ruskom.

"Aby som povedal pravdu, nie je príliš ťažké pochopiť, prečo sa jastraby domnievajú, že s takýmto prístupom k zahraničnej politike vyjdú víťazne - aspoň v krátkodobom horizonte. Napriek nedávnym a početným chybám sú Spojené štáty stále veľmi silné. Niektoré štáty stále chcú získať ich aktívnu podporu, zatiaľ čo žiadna krajina nemôže úplne ignorovať ich "koncentrované nepriateľstvo".

USA sú stále obrovským a cenným trhom, dolár je stále hlavnou rezervnou svetovou menou a Spojené štáty stále majú schopnosť odrezať iné štáty alebo finančné inštitúcie od globálneho finančného systému. To dáva Washingtonu mimoriadnu páku vplyvu.