Sú rôzne prirovnania o politike. Dve z najznámejších hovoria, že politika je buď umenie možného a druhé nám hovorí, že politika je pánske huncútstvo. Mne osobne nesedí ani jedno z nich. Skôr sa prikláňam porovnávaniu politiky k individuálnemu športu a k niečomu, čo popísal kedysi Max Weber, kde politiku prirovnal k profesii.

O pár dní to bude takmer mesiac, čo si v druhom kole Slovensko zvolilo Zuzanu Čaputovú za svoju prezidentku. Povedané aj inak, máme mesiac po kampani. To však zrejme neplatí pre jedného z kandidátov na prezidenta - konkrétne sudcu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. Jeho správanie sa nedá klasifikovať inak ako zamrznutie v permanentnej volebnej kampani. Ani mesiac po prezidentských voľbách nie je schopný uznať porážku! A to vypovedá oveľa viac o jeho charakterových vlastnostiach ako osobných rysoch jeho súperov, ktorí už síce z kampane na prezidenta dávno odišli, ale náš sudca ich stále naháňa svojimi výrokmi.

Politika sa naozaj podobá skôr individuálnemu športu. Vyžaduje si húževnatosť, pracovitosť, cieľavedomosť, a ak hovoríme o kondičnom tréningu, ten najtvrdší voči sebe samému je v tom, že sa naučíte nielen rany rozdávať ale najmä aj s dôstojnosťou prijímať.

Štefan Harabin sa dnes sám a dobrovoľne pripravuje o vlastnú dôstojnosť. A nemýľme sa. Aby sme si rozumeli: Ak Štefan Harabin hovorí o koncipientskej praxi Zuzany Čaputovej má pravdu, písali sme o tom tu:



Ak Štefan Harabin dnes hovorí o pezinskej skládke a úlohe Zuzany Čaputovej v nej, má opäť pravdu a opäť aj Hlavný denník bol ten, ktorý túto informáciu priniesol:



Problémom Štefana Harabina však je, že všetky tieto známe veci hovorí takmer mesiac expost a nehovoril ich vtedy, kedy mal vo volebnej kampani aj keď ich dostal na zlatom "informačnom" podnose. Možno, keby neriešil toľko Maroša Šefčoviča a jeho diplom a strhol kampaň na tému buď Čaputová alebo "ja", mohol byť v druhom kole.

Vyššie uvedeným riadkom sa hovorí analyzovanie príčin, po slovensky sebareflexia. Tá už mesiac Štefanovi Harabinovi chýba. 

Vrcholový individuálny šport a vrcholová politka - kam sa Harabin na pár týždňov prezidentskou kampaňou dostal, má naozaj veľa spoločného. Napríklad: Nezábudaj na tých, ktorí ti pomohli na ceste hore, pretože ak zabudneš, z toho vrcholu to už môže byť len voľný osamotený pád.

Na kandidatúre Harabina sa podieľalo celé národné spektrum. Nemusíme s týmto spektrom  ideologicky súhlasiť , ale len na prvý pohľad, keď sa pozriete na fotografie z Národnej konferencie, ktorá prijala Manifest Slovenska a dala zelenú Harabinovi do prezidentskej kampane, je zrejmé, že kandidatúru Harabina dláždili svojou podporou a odhodlaním stovky ľudí takmer dva roky. Preto výrok "...výsledok v prezidentských voľbách som dosiahol so svojou rodinou," ktorý Harabin tiež použil je len odkazom spupnosti a arogancie voči najbližším v jeho tíme a obyčajným ľuďom, ktorí ho vytrvalo podporovali.

Zuzana Čaputová bude už takmer mesiac prezidentkou. Hra o tróny skončila. Správanie Štefana Harabina tak ponúka iné vysvetlenie a stáva sa z toho problém.

Harabin by mal otvorene a pravdivo povedať čo chce. Buď chce byť politickým lídrom, vyzliecť sudcovský talár a byť ním naozaj alebo zostane sudcom. Na dvoch stoličkách sa sedieť nedá a s pribúdajúcim časom a šírením urazeneckej zášte z prehry, sa sám môže pripraviť o svoj talár porušením všetkých etických princípov sudcovského stavu. A tentokrát to bude aj pravda!

V športe aj v politike sme často svedkami podrazov, nedodržania dohôd. Patrí to žiaľ k tomu. Aj strojcovia dohôd o kandidatúre Harabina sa budú musieť naučiť s tým možno žiť.

Jedno však platí a presahuje aj Harabina. V športe aj v politike je dostatok vytrénovanejších matadorov, zvyknutých na utržené rany a práve uplynulý mesiac ukazuje Harabina, ktorý ničí vlastnú budúcnosť kapitálu takmer 15% z prezidentských volieb.

Uvedomujete si to pán Harabin?