Spolupráca Moskvy a Pekingu narúša plány amerických stratégov. Vzťahy medzi Ruskom a Čínou vnímajú ako hrozbu svojho vplyvu v Eurázii. 

Podkopať rusko-čínsku spoluprácu by mohla, z pohľadu američanov, kolízia záujmov Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky v jednom zo susedných regiónov oboch veľmocí.  Podľa Washingtonu je na to “najvhodnejšia” Stredná Ázia.  

Vypracovanie hypotetických scenárov takéhoto stretu sa uskutočňuje nielen na expertno-analytickej, ale aj na politicko-propagandistickej úrovni - prostredníctvom médií a sociálnych sietí. Najčastejšie sa upriamuje pozornosť na ekonomickú „inváziu“ Číny do „ruskej zóny vplyvu“; autori podobných materiálov vyhlasujú, že má nasledovať čínska vojensko-politická expanzia.

Pri tejto práci sa využívajú aj americké vojenské štruktúry informačno-psychologických operácií. Napríklad, internetový zdroj „Caravanserai“, vydáva ho Centrálne velenie americkej armády (CENTCOM), uverejnenil v marci materiál „Čína podkopáva ruský vplyv v oblasti bezpečnosti v Strednej Ázii“. V materiáli sa tvrdí, že rastúca ekonomická a vojenská prítomnosť Číny v Strednej Ázii začína údajne vyvolávať napätie medzi Pekingom a Moskvou, ktoré sa predtým považovalo za „garanta regionálnej bezpečnosti“. Autorove úvahy sú založené na tom, že Čína musí chrániť svoje investície a Rusko nemôže nebyť „nespokojné“ s inváziou ČĽR do tradičnej ruskej „zóny vplyvu“.

Na podporu tézy o rastúcej vojenskej prítomnosti Pekingu v Strednej Ázii sa uvádzajú údaje o dodávkach čínskych systémov protivzdušnej obrany, bezpilotných lietadiel a ľahkých obrnených vozidiel pre Turkménsko, ako aj o predaji dronov a poskytnutí technickej podpory armádam Kazachstanu a Uzbekistanu.

Krajiny Strednej Ázie si v skutočnosti obstarávajú čínske zbrane. V januári 2015 už boli známe čínske dodávky malých sérií protilietadlových raketových systémov stredného dosahu HQ-9 pre Turkménsko a Uzbekistan na základe zmlúv uzavretých už v roku 2013. Okrem toho bol Uzbekistanu dodaný minimálne jeden komplekt útočných bezpilotných lietadiel Pterodactyl (Yilong-1) vyrobené spoločnosťou Chengdu Aircraft Industry Corporation . Turkménsko zároveň zakúpilo od Číny prieskumné radary s ďalekým dosahom a niekoľko desiatok turkménskych vojakov bolo vyškolených v ČĽR.

Jednako o akom „strete“ medzi Moskvou a Pekingom tu hovoríme?  V posledných rokoch Rusko dodalo  Turkménsku  10 tankov T-90S, najmenej 8 BMP-3, viac ako tisíc vozidiel KamAZ, šesť raketometov “Smerč”, dva vrtuľníky Mi-17-1V, ako aj dve raketové lode z projektu 12418 “Molnija”. Celkový objem a náklady týchto dodávok nie sú porovnateľné s čínskymi. Takže tieto údaje nezodpovedajú logike tvrdenia o „vytlačení“ Ruska z Turkménska čínskou stranou, a preto sa v materiáli „Caravanserai“ vôbec neuvádzajú. Okrem toho je Turkménsko navyše neutrálnym štátom, ktorý nie je súčasťou žiadneho vojenského bloku. To nebráni tomu, aby bol ekonomicky prepojený s Čínou prostredníctvom siete transkontinentálnych plynovodov, tak ako aj sTureckom.

Je pozoruhodné, že za hodnotiteľov rusko-čínskej vojenskej „rivality“ v Strednej Ázii využíva „Caravanserai“ hlavne gruzínskych a ukrajinských autorov, ktorých názory zodpovedajú americkej interpretácii toho, čo sa deje. Zdá sa, že v Rusku, alebo Číne nie je možné nájsť špecialistov vhodných pre „Caravanserai“.

Ešte jedna oblasť americkej propagandistickej aktivity - tou je zdokonaľovanie chýrov o čínskej vojenskej základni, ktorá sa údajne nachádza v ťažko prístupnom teréne Horného Badachšánu (Tadžikistan).  V apríli minulého roku washingtonský Inštitút Strednej Ázie a Kavkazu uverejnil  článok  profesora Vojenskej vysokej školy armády USA, Stephena Blanka, o tom, ako Peking skúma možnosť umiestnenia vojenskej základne vo Vachanskom koridore v Afganistane. Základňa by mala zabrániť tomu, aby ujgurskí bojovníci prenikli do čínskeho mesta Sin-ťiang a zabezpečovala by bezpečnosť dopravného koridoru smerom k Indickému oceánu. No, po prvé, reč bola konkrétne o Afganistane a po druhé, Peking poprel, že by mal podobné plány.

Vo februári pokračoval v téme čínskej vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii  The Washington Post, ktorý uverejnil rozsiahly  článok  o možnej prítomnosti čínskych vojsk na území Horného Badachšánu, 85 kilometrov od regionálneho centra Murgab. Geografická poloha tohto regiónu je vhodná na kontrolu Vachanského koridoru, ktorý spája Afganistan s čínskym Sin-ťiangom. Satelitné snímky zobrazujú skupinu budov, ktoré pripomínajú skôr pohraničnú jednotku, než plnohodnotnú vojenskú základňu, na snímkach nebola zaznamenaná žiadna vojenská technika. Podľa predpokladu analytikov, číňania, s ktorými sa mali možnosť porozprávať novinári, môžu byť zástupcami militarizovaných jednotiek, podriadených Ľudovej oslobodzovacej armáde Čínskej ľudovej republiky, ale nie jej súčasťou.

Na rozdiel od „Caravanserai“, The Washington Post nerobí unáhlené závery o možnom strete medzi Moskvou a Pekingom, ale poznamenáva, že číňania sa opatrne pokúšajú nahmatať „červené línie“, ktoré Rusko v tomto regióne zanecháva a jej možnú reakciu vo veci rozmiestnenia čínskych vojakov v Hornom Badachšáne. Za to Sorosova edícia Eurasianet, vyvodzuje závery, v ktorých sa uvádza, že v dlhodobej perspektíve prítomnosť čínskych vojsk v Tadžikistane zmení celú rovnováhu síl, alebo to bude prvá skúsenosť s rozmiestnením čínskeho vojenského objektu na území bývalého ZSSR.

Špekulácie na túto tému budú pokračovať aj naďalej.  Jednak si Moskva a Peking uvedomujú, že ich záujmy sa v Strednej Ázii môžu prekrývať, ale sú schopní budovať vzájomné vzťahy takým spôsobom, že nevyriešiteľné problémy vznikať nebudú. Najmä aj preto vznikla perspektívna myšlienka súbehu Euroázijskej ekonomickej únie a čínskeho „Ekonomického pásu Hodvábnej cesty (projekt „Jeden Pás. Jedna Cesta“/„One Belt, One Road“).