Pred pár dňami - konkrétne 15.apríla, to bolo päť rokov, čo nás opustil slovenský spisovateľ, esejista, politik a diplomat, no tiež môj vzácny priateľ Ladislav Ballek.

Keď zomrel, bolo mi tak smutno, že som sa vybral do Šiah – sprítomniť si atmosféru jeho románov Pomocník a Agáty. Na mieste ma prekvapili dve veci. To, že je Ipeľ taký malý, že je to v podstate skôr hraničný potok ako rieka – a to, že mi obyvatelia tohto pekného mestečka chceli horlivo ukázať dom, v ktorom vraj býval mäsiar Riečan. Laco ma na to onehdy upozorňoval, že miestni ľudia sa s fiktívnou postavou z Pomocníka tak zžili, že všetkých presviedčali, že ho poznali a vedia, kde stál jeho dom... no vidieť ten magický realizmus na vlastné oči bol iný zážitok.

Dodnes sú Šahy na svojho rodáka nesmierne hrdé, odhalili mu pamätnú tabuľu a miestna základná škola nesie jeho meno. No aj tak sa mi vidí, že mu stále veľa dlžíme. Laco bol spisovateľom európskeho formátu, jeho romány sú čistou epikou, prekypujú rozprávačským majstrovstvom a filozofickou hĺbkou, pre bežného čitateľa azda trochu náročnou. Bol slovenským Steinbeckom, ktorý hĺbavo premýšľal nad každým slovom. Slovo ho nielen živilo, slovo považoval za najdôležitejší civilizačný výdobytok. Na slove záleží – tvrdili nezávisle na sebe slovenský spisovateľ Ladislav Ballek a izraelský prozaik Amos Oz. Nikto ma nevedel zahanbiť tak ako on, keď som v mladíckej nerozvážnosti zaťal niečo šťavnaté a on ma otcovsky prísne, ale pokojne napomenul: „Eduard, váž slová.“ Dávno pred dnešnou krízou prorocky varoval:

„Jedinou výrobnou silou slovenského človeka je ľudský duch. Musí byť vzdelaný a kultivovaný, inak nebude mať nijaký vzťah k inému človeku. Bude myslieť len na to, čo si kúpiť, ako sa mať a začneme sa báť len o seba. A tých krutých a bezohľadných činov len pribúda a pribúda. Trh je dobrý sluha, ale zlý pán. Dokonca ten najhorší. Ak si to neuvedomíme a nebudeme tento svet kultivovať, doplatíme na to. Aj tú najväčšiu zemepisnú vzdialenosť na psychologickú blízkosť môže zmeniť len kultúra. Všetky krízy začínali krízou kultúry. A my dávame na kultúru najmenej spomedzi všetkých európskych štátov.“

Ballek vyrastal v prostredí, kde sa literatúra ctila. Rozprával mi, ako jeho otec, keď šiel ráno do školy v Dolnom Kubíne, stretával každý deň Pavla Országha Hviezdoslava, ktorý sa vracal z prechádzky a ako sa mu všetci úctivo zdravili. Dokonca profesor Masaryk, keď bol na prázdninách v Bystričke, šiel dva dni na furmanskom voze, len aby sa mohol pozdraviť s veľkým Hviezdoslavom. Ich rodinným lekárom bol zasa spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé, vzácny humanista a lekár, ktorý nielen veril v silu človeka, ale liečil chudobných ľudí zadarmo. Práve z vďaky za jeho služby pomenovali Ballekovci svojho prvorodeného syna Ladislav. Dnes naše deti básnikov ani nepoznajú, nieto že by ich mali v úcte. Kultúra je v našom štáte popoluškou. Najprv sme sa vyhovárali, že na ňu treba najprv zarobiť a keď sme zarobili, už na nej málokomu záležalo, lebo sme chceli zarábať ešte viac. A aj dnes, povedané slovami Ericha Fromma, chceme skôr mať ako byť. No kultúra nikdy v našich dejinách nezávisela od materiálneho bohatstva, ale od veľkosti a energie ducha. Rozvíjala sa aj v tých najťažších podmienkach. Ak som si z odkazu Ladislava Balleka niečo osvojil, tak je to práve jeho veľká myšlienka, že každá trvalá zmena sa začína kultúrou. Bez nej je všetko márnosť.

A práve tu musím byť trochu osobný. Zhodou okolností mi pred pár dňami moja krstná mama pripomenula jedno malé výročie. Našla môj prvý „príbeh“, na ktorom je dátum 12. apríl 1978. Napísal som ho ako šesťročný, keď som ešte nevedel písať všetky písmenká a pýtal som sa jej, ako sa píše „všetci“. Text znel takto: „Karol a pes. Bol raz jeden Karol a mal psa. Raz si povedal, že pôjde do lesa. A šiel. A potom žili všetci dobre.“ Samozrejme, nie je to žiadna literatúra, len milá pripomienka mojich začiatkov, ktorá má však s dnešným výročím jeden nepatrný súvis. Na základnej a strednej škole som často vyhrával literárne súťaže a v porote neraz sedel veľký Ladislav Ballek. Keď som dospel a začal poškuľovať skôr po politike, Laco mi otcovsky dohováral: „Mrháš talentom. Dnešná politika nie je pre hĺbavých ľudí, utopíš sa v nej.“ Nebol jediný, kto mi to vravel, napríklad Egon Bondy na mňa vo svojom byte naziapal podstatne menej kultivovane: „Na politiku se teď vys.r! Najdi si svého Engelse a piš!“ Ale Ballekove slová vo mne rezonujú dodnes. On sám síce neskôr skončil v poslaneckej lavici a na veľvyslaneckom poste (a myslím, že tam nebol šťastný), ale ani tam neprestal šíriť skepsu o politike. Tvrdil, že dnes treba pretvárať Slovensko iným spôsobom. Je zaujímavé, že on, románopisec európskeho formátu, sám seba odmietal označovať za spisovateľa (hoci dnes sa spisovateľom nazve aj ten, kto napíše kuchársku knihu) a hovoril o sebe ako o pisárovi. „My pisári máme úlohu položiť základy zmien, ktoré sa musia vytvoriť v našom vedomí. Bez toho, takpovediac, neprežijeme prvú zrážku s hrubou silou.“ Patrí sa pripomenúť, že v roku 1998 kandidoval Ladislav Ballek s týmto programom, s programom kultúry ako zmeny, za prezidenta Slovenskej republiky. Neuspel, poslanci parlamentu zostali voči jeho slovám hluchí a slepí. Keby dnes tento múdry a hĺbavý muž žil, bol by to jediný kandidát, ktorému by som s hrdosťou a úctou uvoľnil cestu na post hlavy štátu. Veľký, naozaj veľký Ballek.