Moment, keď Alexander Dubček pod nátlakom Kremľa opustil najvyššiu stranícku funkciu a na jeho post nastúpil Gustáv Husák, označujú historici za začiatok normalizačného procesu v bývalom Československu. Alexander Dubček bol symbolom reforiem, ktoré sú známe ako Pražská jar, a ktoré vyvrcholili v roku 1968. V noci z 20. na 21. augusta 1968 demokratizačný proces násilne ukončila invázia sovietskych a ostatných spojeneckých armád. Dubček bol nútený odísť z funkcie 17. apríla 1969. Od tohto okamihu uplynie v stredu 17. apríla päťdesiat rokov.

Alexander Dubček sa stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) na zjazde KSČ, ktorý sa konal od 3. do 5. januára 1968. Plénum ÚV KSČ rozhodlo, že sa oddelia funkcie najvyššieho predstaviteľa strany a prezidenta republiky. Oba posty dovtedy zastával Antonín Novotný. Prezidentom ostal do 22. marca 1968, kedy ho vystriedal Ludvík Svoboda. Prvým tajomníkom ÚV KSČ sa stal obľúbený Alexander Dubček.

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček spolu s ďalšími najvyššími predstaviteľmi štátu internovaný a prevezený do Moskvy. Tu sa zástupcovia československej delegácie zúčastnili na rokovaní so sovietskym vedením vrátane najvyššieho sovietskeho predstaviteľa Leonida Iľjiča Brežneva.



V atmosfére nátlaku boli československí predstavitelia donútení podpísať tzv. moskovský protokol, teda písomný súhlas s pobytom intervenčných vojsk. Ako jediný nepodľahol sovietskemu tlaku František Kriegel, predseda Národného frontu.

Aj napriek tomuto vývoju reformné sily okolo Dubčeka ešte vždy prevládali. Pretrvával tiež občiansky odpor proti okupácii. Jeho symbolom sa stal študent Jan Palach, ktorý sa 16. januára 1969 polial benzínom a zapálil na pražskom Václavskom námestí. Po troch dňoch 19. januára 1969 zomrel, nasledovali ho však ďalší.

Sovietski predstavitelia boli netrpezliví. Publicista Václav Tikovský v časopise Reflex uvádza: "V druhej polovici februára 1969 navštívila Sovietsky zväz desaťčlenná skupina najvyšších československých veliteľov. Brežnev, vtedy ešte muž v plnej sile, využil návštevu na osobné stretnutie, na ktorom ostro kritizoval Dubčekove vedenie. Posťažoval sa: 'Všetko ide kamsi do stratena. Vaši sľúbili, že vezmú do rúk prostriedky masového pôsobenia, ale nič sa nestalo. Je nám to podozrivé... Ak sa bude takto situácia vyvíjať ďalej, antisocialistické sily sa budú presadzovať a veci sa nebudú riešiť, bude ťažko a poviem vám na rovinu, že neviem, čo sa stane'."

Vlna odporu zosilnela počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji vo Švédsku, na ktorých reprezentácia ČSSR dva razy porazila sovietsky tím s výsledkami 2:0 a 4:3, pričom sa oslavy víťazstva zvrhli na protiokupačný protest. Podľa príslušníka Štátnej bezpečnosti Josefa Frolíka, ktorý v roku 1969 emigroval do USA, však protest zneužili bezpečnostné orgány na protisovietsku provokáciu, ktorá mala byť zámienkou pre ďalšie represívne opatrenie. Malo sa naplniť sovietske ultimátum: Buď Dubček odíde, alebo Sovieti opäť nasadia okupačné jednotky, obsadia mestá a vytvoria okupačnú správu.

Podľa Frolíka dal český minister vnútra Josef Grösser na popud sovietskych poradcov pokyn pripraviť napadnutie nejakého sovietskeho objektu v Prahe. Počas osláv hokejového triumfu bol 28. marca zničený výklad sovietskej leteckej spoločnosti Aeroflot, sovietskym objektom vytĺkli okná aj v Ústí nad Labem a v ďalších českých mestách.

Už 31. marca priletela do Prahy sovietska delegácia na čele s ministrom obrany maršálom Grečkom. Sovieti žiadali zásah proti kontrarevolúcii a zosilnel tlak na Dubčekov odchod. Alexander Dubček sa pokúsil zvrátiť tento vývoj, osobne sa stretol s prezidentom Svobodom. Ten napokon priznal, že už sovietskemu ministrovi obrany prisľúbil Dubčekovu rezignáciu.

Stalo sa tak 17. apríla 1969 na pléne ÚV KSČ, na ktorom si Dubček vyslúžil tvrdú kritiku a vzdal sa funkcie. Nahradil ho Gustáv Husák, ktorý týmto krokom odštartoval svoju kariéru a v roku 1975 sa stal československým prezidentom. Pre Dubčeka to bol naopak začiatok pádu. Od 28. apríla vykonával funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia, aj z nej ho však stranícke vedenie odvolalo. V decembri 1969 sa Dubček stal veľvyslancom v Turecku. Z tejto funkcie ho odvolali 24. júna 1970, o dva dni na to bolo potvrdené jeho vylúčenie z KSČ.

V decembri roku 1970 prijal ÚV KSČ dokument "Poučenie z krízového vývoja strany a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ", ktorý odsudzoval udalosti Pražskej jari 1968 a považuje sa za definitívny nástup normalizačného procesu.