Gréckokatolícki veriaci slávia Lazárovu sobotu, ktorá je spomienkou na udalosť vzkriesenia spravodlivého Lazára, priateľa Ježiša Krista. V piatok (12. 4.) pred Lazárovou sobotou sa v gréckokatolíckej cirkvi skončilo obdobie pôstu pred Veľkou nocou, čiže Paschou, nazývané Svätá Štyridsiatnica.

Slávenie tejto udalosti v sobotu pred Kvetnou nedeľou (14. 4.) siaha do prvých storočí kresťanstva. V 4. storočí už bola Lazárova sobota na Východe veľkým sviatkom. Podľa zachovaných dokumentov sa v tento deň po rannej liturgii obvykle konala osobitná procesia do domu Lazára v Betánii, vzdialenej asi dve míle od Jeruzalema. Zúčastňovali sa na nej biskup Betánie, kňazi, mnísi a mnoho veriacich. Procesia navštívila chrám, ktorý bol na mieste, kde sa Lazárova sestra Mária stretla s Pánom a oznámila mu, že jej brat zomrel. V tomto chráme sa čítala stať zo svätého evanjelia, ktorá hovorí o stretnutí Márie s Pánom Ježišom. Potom všetci, spievajúc hymny a žalmy, išli k jeho hrobu. Tam sa obvykle konala bohoslužba, pri ktorej sa čítalo evanjelium o Lazárovom vzkriesení.

Cirkevná tradícia hovorí, že spravodlivý Lazár po svojom vzkriesení zanechal Betániu, lebo židovskí starší ľudu ho chceli zabiť. Odišiel na ostrov Cyprus, kde bol biskupom, a tam zomrel po tom, čo žil ešte 30 rokov po svojom vzkriesení. V životopisoch svätých Východnej cirkvi sa hovorí, že grécky cisár Lev Filozof (886 - 912) dal postaviť v Carihrade chrám na úctu k Lazárovi.

Žiaden z mnohých zázrakov, ktoré Ježiš vykonal počas svojho života, nemal také veľké dôsledky ako vzkriesenie Lazára. Tento zázrak bol pre mnohých presvedčivým dôkazom Kristovho Božstva a zároveň bol predobrazom vzkriesenia všetkých ľudí.

Krátko po vzkriesení Lazára nasledovalo Ježišovo odsúdenie a smrť, pretože v Krista vtedy uverili veľké zástupy ľudí. To znepokojilo židovských starších ľudu, ktorí hneď zvolali veľradu a rozhodli sa, že Ježiša zabijú.

Vyvrcholením šiesteho týždňa pôstneho obdobia v gréckokatolíckej cirkvi je Kvetná nedeľa, keď Pán slávnostne vstúpil do Jeruzalema.