Juraj Hrabko komentuje Andreja Kisku: Prezident má byť nadstranícky...
03 | 04 | 2019 I TASR
„Prezident musí byť nadstranícky a preto založím politickú stranu,“ vyhlásil prezident Andrej Kiska.
V poriadku, proti gustu žiaden dišputát. Napokon, podobné sme už zažili v roku 1994 po vzniku vlády Jozefa Moravčíka. Dohoda politických subjektov, ktorú ju vtedy zložili – KDH, SDĽ a DEÚS (neskôr premenovaná na DÚ) – znela, že bude bez účasti predsedov politických strán. Preto sa stal premiérom J. Moravčík, lebo nebol predseda strany. A keď sa mesiac po nástupe do premiérskeho kresla predsedom politickej strany stal, už ho nebolo možné nahradiť.
Vyhlásenie prezidenta Andreja Kisku je však rýdzi oxymoron. Ak musí byť prezident nadstranícky, ako sám tvrdí, nemôže ani len zakladať politickú stranu, ako tvrdí jedným dychom. Nič na tom nemení ani to, keď ohlasuje, že ju mieni založiť až po odchode z prezidentského paláca.
Totiž: všetko, čo odteraz až do skončenia jeho mandátu A. Kiska v kresle prezidenta urobí, už bude nie možné, ale nevyhnutné, posudzovať aj z hľadiska jeho ďalšej politickej kariéry a straníckeho záujmu. Znamená to – okrem iného – aj vyberanie a vymenovanie nových ústavných sudcov. Jednoducho povedané, inak sa pri výbere sudcov správa prezident, ktorý z politiky odchádza a inak prezident, ktorý v nej chce stranícky pokračovať a o ktorého činnosti môže Ústavný súd v budúcnosti rozhodovať. Ak sa teda parlament rozhodne nezvoliť žiadnych kandidátov na ústavných sudcov, bude to len politická odpoveď na stranícku angažovanosť a agendu prezidenta A. Kisku.
Z partajného hľadiska je pochopiteľné, že sa A. Kiska rozhodol priživiť na víťazstve Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách, napokon, nie je v tom sám. Ústava prezidentovi takúto aktivitu nijako nezakazuje, rovnako, ako mu nezakazuje škrabať sa za uchom. Iba mlčky predpokladá, že prezident republiky bude nadstranícky, nebude neužívať funkciu a nebude podliehať žiadnym straníckym záujmom. Samozrejme, vrátane vlastných straníckych záujmov.
Je to zaujímavé, ale čím ďalej tým viac akosi pribúda ľudí, ktorí argumentujú slušnosťou, ale sami sa správajú úplne inak. Takúto zmenu však Slovensko naozaj nepotrebuje.
V poriadku, proti gustu žiaden dišputát. Napokon, podobné sme už zažili v roku 1994 po vzniku vlády Jozefa Moravčíka. Dohoda politických subjektov, ktorú ju vtedy zložili – KDH, SDĽ a DEÚS (neskôr premenovaná na DÚ) – znela, že bude bez účasti predsedov politických strán. Preto sa stal premiérom J. Moravčík, lebo nebol predseda strany. A keď sa mesiac po nástupe do premiérskeho kresla predsedom politickej strany stal, už ho nebolo možné nahradiť.
Vyhlásenie prezidenta Andreja Kisku je však rýdzi oxymoron. Ak musí byť prezident nadstranícky, ako sám tvrdí, nemôže ani len zakladať politickú stranu, ako tvrdí jedným dychom. Nič na tom nemení ani to, keď ohlasuje, že ju mieni založiť až po odchode z prezidentského paláca.
Totiž: všetko, čo odteraz až do skončenia jeho mandátu A. Kiska v kresle prezidenta urobí, už bude nie možné, ale nevyhnutné, posudzovať aj z hľadiska jeho ďalšej politickej kariéry a straníckeho záujmu. Znamená to – okrem iného – aj vyberanie a vymenovanie nových ústavných sudcov. Jednoducho povedané, inak sa pri výbere sudcov správa prezident, ktorý z politiky odchádza a inak prezident, ktorý v nej chce stranícky pokračovať a o ktorého činnosti môže Ústavný súd v budúcnosti rozhodovať. Ak sa teda parlament rozhodne nezvoliť žiadnych kandidátov na ústavných sudcov, bude to len politická odpoveď na stranícku angažovanosť a agendu prezidenta A. Kisku.
Z partajného hľadiska je pochopiteľné, že sa A. Kiska rozhodol priživiť na víťazstve Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách, napokon, nie je v tom sám. Ústava prezidentovi takúto aktivitu nijako nezakazuje, rovnako, ako mu nezakazuje škrabať sa za uchom. Iba mlčky predpokladá, že prezident republiky bude nadstranícky, nebude neužívať funkciu a nebude podliehať žiadnym straníckym záujmom. Samozrejme, vrátane vlastných straníckych záujmov.
Je to zaujímavé, ale čím ďalej tým viac akosi pribúda ľudí, ktorí argumentujú slušnosťou, ale sami sa správajú úplne inak. Takúto zmenu však Slovensko naozaj nepotrebuje.
Zdieľať tento článok