Existuje jeden starý politický trik, ktorý sa pokúšal vnútiť slovenskej verejnosti už Mikuláš Dzurinda – že na rozdieloch medzi pravicou a ľavicou nezáleží. Trik preto, lebo tento postoj bol len neúprimnou pózou, ako ľahšie predať obyvateľstvu nepopulárne neoliberálne reformy. Politik, ktorý tvrdí, že nie je ani ľavičiarom, ani pravičiarom, zákonite skončí napravo – vzhľadom na štruktúru spoločnosti, nastavenie trhov, médií a pravidiel kapitalizmu. Dzurindovo ideologické zahmlievanie sa skončilo sociálnymi nepokojmi na východnom Slovensku, ktoré musela potláčať armáda, nezvyčajne ostrými protestami cirkví a výmenou antisociálneho ministra sociálnych vecí Ľudovíta Kaníka za umiernenejšiu Ivetu Radičovú. V šľapajach Mikuláša Dzurindu dnes kráča Progresívne Slovensko, ktoré takisto tvrdí, že pravica a ľavica už nie je určujúci typ politického konfliktu. Krivdil by som im, keby som ich prirovnal k SDKÚ, ale treba vedieť, že politická scéna sa za tie roky posunula a dnes by si dovolil experimentovať na obyvateľstve s najextrémnejšimi receptmi ekonomického neoliberalizmu len úplný šialenec.
Tento diskurz je však falošný. V čase, keď Slovensku podľa údajov OECD hrozí v dôsledku robotizácie a technologického pokroku strata 70 % pracovných miest, keď sa čoraz viac ľudí prepadáva do pásma energetickej chudoby, keď sa rozdiely medzi bohatými a chudobnými prehlbujú a niekoľko ľudí vlastní taký obrovský majetok ako polovica zemegule, na ľavicových riešeniach záleží viac ako kedykoľvek predtým. Iba rozsah identít (kultúrnych, etických či environmentálnych) sa rozšíril.
Ján Baránek: O Zuzane, Stalinovi a Gottwaldovi, či dievčatách a chlapcoch, ktorým asi preplo
Dnes som narazil (možno neskôr, ak vy ostatní) na jednu rozprávočku pre deti. Vrátim sa ale pár desaťročí dozadu. Myslím, že to bolo niekedy v 70tich rokoch minulého storočia, keď som si prečítal jeden cestopis z...
Čítať ďalej
21 | 03 | 2019
|
Ján Baránek
Je preto nešťastné ak nie vyslovene hlúpe, že Maroš Šefčovič, nominovaný stranou, ktorá o sebe tvrdí, že je „sociálnodemokratická“, v kampani predvádza nedôstojné pózy a do centra kampane kladie témy, akoby chcel potvrdiť, že na ľavici už naozaj nezáleží. Štylizovanie sa do pozície konzervatívneho kresťana je vyslovene trápne, pretože všetci vieme, že tento kandidát sa hrá na niečo, čím nikdy nebol. Strana Smer-SD robí tú istú chybu ako pred piatimi rokmi, keď prezentovala Roberta Fica ako „birmovaného komunistu“, ktorý bol zbytočne agresívny k svojmu súperovi. Rovnako je však ťažko uveriteľné, keď sa Maroš Šefčovič štylizuje do polohy predstaviteľa ľavice, ktorým v živote nebol. Jediná uveriteľná a autentická poloha tohto kandidáta je jeho európanstvo a skúsenosti z medzinárodnej scény. Jeho tím nakrútil jedno veľmi dobré video, v ktorom sebavedomo presviedčal voličov, že Slovensko potrebuje silného prezidenta s obrovskými skúsenosťami, ktorý zvádzal tie najťažšie súboje v rokovacích sálach Európy a sveta a nezlomí ho tlak mocných. Dalo by sa, samozrejme, polemizovať o tom, že Maroš Šefčovič zatiaľ preukázal hlavne to, že si rozumie skôr s medzinárodnými elitami ako s domácim obyvateľstvom, ale dobre – tu bol presvedčivý a autentický, tu ponúkal kvalifikáciu, ktorú Zuzana Čaputová jednoducho nemá. Zrejme to nebude stačiť, tento zápas už môže len ťažko vyhrať, ale vždy je dôležité, aby si v ňom udržal svoju tvár.
Na druhej strane musím povedať, že mi je vyslovene odporné, ako sa médiá, časť opozície a agresívni voliči dnes už bývalej podpredsedníčky Progresívneho Slovenska usilujú urobiť z Maroša Šefčoviča hlupáka. Desí ma, čo si dovolili k jeho manželke, keď ju napokon v karikatúrach zobrazovali ako ježibabu s veľkým nosom – a nikto z tábora Zuzany Čaputovej sa proti tomu nepostavil, hoci ešte nedávno sa právom rozhorčovali nad podobne nevkusným zobrazením ich favoritky v konšpiračnom mesačníku. To len poukazuje na fakt, že celé toto divadlo o slušnosti a spravodlivosti je len obludný morálny gýč, samoúčelný prostriedok, ktorý sa odhodí hneď, ako tieto kruhy získajú moc. Čaputovej hra na slušnú bábiku, na ktorú všetci útočia, je len marketingová taktika. Tí, ktorí ju vymysleli, veľmi dobre vedia, že pri jej veľkom náskoku by jej uškodilo, aby sa k veciam vyjadrovala konkrétne a vstupovala do hodnotových zápasov. Jej úlohou je byť za peknú a reprezentatívnu – napokon, tak ju vníma a to je aj hlavná motivácia väčšiny jej voličov. Je zarážajúce, že tomuto gýču podľahli aj feministky, ktoré tvrdia, že na pohlaví nezáleží. A zrazu nám ju núkajú len preto, že je žena a len preto, že je pekná – čím dávajú najavo, že nerozhoduje kvalita kandidáta, ale jej pohlavie a že hlavným kritériom nie je byť kompetentnou, ale peknou. Asi ťažko by ste presvedčili labouristických voličov, aby nevolili Jeremyho Corbyna, ale Theresu Mayovú, lebo je žena. Rovnako ako som držal palce Barackovi Obamovi nie preto, že je černoch, ale preto, lebo jeho idealizmus bol chytľavý a Hillary Clintonovú či Madeleine Albrightovú som neodmietal pre jej pohlavie, ale zvrátený militarizmus.
Pozícia vyzývateľa je vo voľbách vždy iná ako pozícia favorita. Vyzývateľ musí byť ofenzívnejší, lebo musí komunikovať zásadný rozdiel. Napokon, aj Zuzana Čaputová, kým bola slabšia, neváhala zaútočiť na Štefana Harabina a urobila to veľmi dobre a trefne. Ale nikto nefňukal, že na neho útočí, bola to legitímna kritika, ktorú ona voči sebe stále nezvláda. Póza Zuzany Čaputovej je pokrytecká aj preto, že svojich agresívnych fanúšikov nijako nekrotí. Maroš Šefčovič sa voči nej vymedzuje priamo, ona na útoky používa zástupy trollov. Ako som však už neraz zdôraznil, uplatňovanie hodnôt sa začína rozvíjať až vo vzťahu k tým, ktorí neslúžia našim záujmom. Ak Čaputovej tábor nevie či nechce zastaviť útoky na svojich oponentov, uchyľuje sa len k účelovej hre, výsledkom ktorej bude nová ešte hlbšia polarizácia spoločnosti, v ktorej sa bude odmietanie kultu osobnosti ostrakizovať ako v psychotických diktatúrach. Napokon, ak sa o
nej už začínajú písať rozprávky pre deti - čo má obdobu snáď len v severokórejských škôlkach, kde deti musia počúvať príbehy zo života Kim Ir-sena - a nie je jej to trápne či nepríjemné, potom sa treba mať na pozore, lebo takéto praktiky slovenskú politiku neozdravia a demokraciu neposilnia.
Je potrebné pomenovať veci pravým menom: v týchto prezidentských voľbách ľavica prehrala. A ak chce prežiť, musí si zadefinovať, čo má vlastne predstavovať. Ani Zuzana Čaputová, ani Maroš Šefčovič nie sú reprezentantmi ľavicovej politiky, ale tmavomodrým a bledomodrým variantom toho istého prúdu. Nie je to voľba v pravom zmysle slova, ale výber medzi Coca Colou a Pepsi Colou. Nemá vôbec nijaký zmysel, aby sa na prístupe k týmto dvom osobnostiam polarizovali voličské skupiny. Zuzana Čaputová sa za ľavičiarku nikdy nepovažovala, ako bývalá volička OKS a Mostu-Híd sa formovala na hodnotách pravice, nepodporuje zastavenie zvyšovania veku odchodu do dôchodku a nenamietala by ani voči tomu, keby zrušili obedy či vlaky zadarmo. Maroš Šefčovič síce seba samého označuje ako ľavicového kandidáta, ale človek, ktorý podporoval bombardovanie Juhoslávie i vojnu v Iraku, ktorý vyjednával a vášnivo obhajoval TTIP, ktorá mohla zničiť naše sociálne výdobytky a environmentálne štandardy, dosť dobre nerozumie, o čom ľavica je. Určite sa nemôže zastaviť pri obedoch a vlakoch zadarmo.
V čase, keď sa odbúravajú základné sociálne istoty a frustrovaným ľuďom sa ponúka ako odškodné náboženská viera, musí byť ľavica odvážnejšia. V čase, keď mocenské elity všetkých prúdov nespája oddanosť k slobode a demokracii, ale ku kapitalistickému systému a vojensko-priemyselnému komplexu, to musí byť ľavica, ktorá prekonáva kapitalizmus spravodlivejším a demokratickejším systémom. U nás sa síce stále považuje za „neslušné“ napísať taký článok, aký vyšiel v piatok v britskom denníku The Guardian – totiž, že kapitalizmus ničí Zem – ale jedine takáto dôsledná kritika oligarchického režimu má zmysel. Nečinnosť v oblasti klimatickej zmeny znamená, že mladým ľuďom kradnú budúcnosť, že logikou kapitalizmu zostáva heslo „máte nárok na taký podiel z prírodných zdrojov, koľko si dokážete kúpiť“, že ekonomika nesmeruje k distribúcii, ale ku koncentrácii. Žiaľ, bežní ľudia dnes až príliš často hlasujú proti vlastným záujmom. Uvedomiť si to je prvý krok na ceste k oslobodeniu.