V masmédiách po prvom kole volieb prezidenta zarezonovalo, že v Katolíckej cirkvi na Slovensku už ovečky neposlúchajú svojich pastierov.  Bol by to zlý znak, ak by to bola pravda, lebo cirkev je zriadená Kristom ako hierarchické spoločenstvo.

To však, že hierarchia nikdy priamo nepomenovala, čo treba poslúchnuť skôr naznačuje, že nie o neposlušnosti sa dá hovoriť, ale skôr o vlastnej slobode, v ktorej si každý vysvetlil veci po svojom, alebo i o tom, že mnohí si to vlastné vyjadrenie odložili na druhé kolo.

Ani teraz netreba zdôrazňovať meno kandidáta a prikazovať, ale skôr je potrebné poukázať na krajiny západu, kde už majú skúsenosť aj s liberalizmom aj s tradicionalizmom.

Tak napríklad za tradičnú rodinu sa považuje iba otec, mama a dieťa, no v liberálnej spoločnosti to nemusí byť pravda, ako nemusia byť pravdou ani ďalšie kresťanské zásady. A samotní kandidáti sa dosť priamo vyjadrujú k týmto skutočnostiam, takže každý z nás má možnosť vo svedomí a slobodne voliť.

Ak kresťan vie, čo považuje jeho náboženstvo za rodinu, a čo mu dáva jeho viera, potom jeho rozhodnutie, nemôže ísť proti tej viere, ktorá mu dáva zmysel života, lebo tým ju zrádza aj bez formálneho vystúpenia z cirkvi.

Preto je dôležité povedať, že práve kresťania, ktorých je štatistický na Slovensku najviac, rozhodnú o tom, či chcú vidieť ešte kresťanskú budúcnosť detí , alebo im už na tom nezáleží. Pritom nech sa nezabudnú pozrieť na krajiny západne od nás a dajú si vo svedomí odpoveď na to, čo je pre ich život najcennejšie.

Nevstupujem tu s nikým do polemiky a konfrontácie, len pripomínam, že s osobou kandidáta si volíme aj jeho postoj k životu a jeho životnú filozofiu, ktorá každého z nás bude reprezentovať vo svete.

A to je už veľká zodpovednosť za budúcnosť vlastných detí, pred ktorou sa nedá újsť tým, že nepôjdem voliť, alebo do hlasovacej urny vhodím prázdny lístok.