1. Verím v budúcnosť Slovenskej republiky ako suverénneho štátu. Nechcem, aby sa Slovensko roztopilo v eurojadre a stalo regiónom bez možnosti slobodne rozhodovať o svojej budúcnosti. Neverím, že obmedzená suverenita je pre nás lepšia, lebo vraj v Bruseli vedia za nás lepšie rozhodnúť, ako my sami.

2. Verím, že dedičstvo našich otcov a dedov je úctyhodné a chcem ho chrániť. Naša civilizačná identita je kresťanská. Ak sa jej zriekneme, Európa nebude liberálna, stane sa moslimskou. Chcem, aby aj naše deti a vnuci mohli vyrastať v civilizačnom prostredí, v ktorom sa cítia dobre.

3. Verím v slobodu. Každý má právo slobodne hovoriť, čo si myslí, bez ohľadu na to, či sa to elitám páči alebo nie.



Vo volebnej miestnosti na hlasovacom lístku uvidím mená dvoch progresívcov, ktorí podporujú ďalšiu stratu suverenity Slovenskej republiky, ktorí podporujú vymazanie našej kresťanskej identity a jej preprogramovanie na ideologický asfalt, a ktorí tolerujú šikanovanie každého človeka s inými civilizačnými hodnotami, aké presadzujú oni.

Že v kampani pani Čaputová aj pán Šefčovič rozprávali čosi iné, ľúbivejšie, umiernenejšie, dokonca občas viedli aj celkom konzervatívne reči? Pán Boh mi dal rozum na to, aby som ho používal. Tak som si pozrel program Progresívneho Slovenska, ktorého je pani Čaputová spoluautorkou. Pozrel som si program Strany európskych socialistov, ktorého je pán Šefčovič garantom. Mohli by sme si zahrať hru “Nájdi tri rozdiely”, ale museli by sme sa snažiť veľmi dlho.

Rozdiel je iba v tom, že pani Čaputová sa k progresivizmu hlási, aj keď ho nezdôrazňuje, zatiaľčo pán Šefčovič je schopný poprieť aj to, že jedáva rezne, ak by mal pocit, že sa tým môže od pani Čaputovej odlíšiť. Obaja sú ideologicky červeno-zelení, jedna sa snaží svoje farby zoslabiť, druhý narýchlo premaľovať. Ako konzervatívec to “nezožeriem” ani jednému z nich.

Takže 30. marca chytím za plentou pero a preškrtnem oboch kandidátov. Vážim si svoje volebné právo, a preto prídem vyjadriť svoj názor.

&theater