Som nútený zareagovať na vyhlásenie veľvyslanca USA v SR Adama Sterlinga, ktorý odpovedá na otázky spojené s plánovanou vojenskou prítomnosťou na území Slovenskej republiky rovnako zavádzajúco ako slovenské ministerstvo zahraničných vecí a proamerické think-tanky operujúce na Slovensku, čo len potvrdzuje moje podozrenie, že ide o koordinovanú komunikáciu.

Veľvyslanec Sterling argumentuje navlas rovnako ako minister Lajčák, že USA u nás nechcú vybudovať americké vojenské základne a nevyjednávajú o trvalej prítomnosti amerických vojakov v našej krajine. Takto však otázka nestála. Nepýtame sa na budovanie amerických základní, ale na americké využívanie tých našich. Ja sa nepýtam demagogicky ako Harabin, používam veľmi presné formulácie z právnej analýzy pripravovanej zmluvy, ktorú zverejnilo ministerstvo obrany. Takže ešte raz, otázky znejú takto:

1. Rokuje sa o vytvorení právnych podmienok pre pôsobenie cudzích ozbrojených síl na území Slovenska na neurčitý čas, s možnosťou vypovedania zmluvy najskôr po uplynutí doby 10 rokov od nadobudnutia jej platnosti, s 12-mesačnou výpovednou dobou?
2. Umožňuje táto zmluva umiestnenie cudzích vojsk na území Slovenskej republiky, a to navyše bez toho, aby bol stanovený počet amerických vojakov, počty vojenskej techniky, ako aj materiálu bez špecifikovania druhu a konkrétneho účelu?
3. Počíta táto zmluva s neopodstatneným zvýhodnením príslušníkov Armády USA, civilných zložiek, ich rodinných príslušníkov a amerických kontraktorov v porovnaní s príslušníkmi ozbrojených síl členských štátov NATO?
4. Je pravdou, že ponuka Spojených štátov amerických je zameraná výhradne na budovanie zariadení, resp. objektov, ktoré slúžia prioritne pre rozmiestnenie príslušníkov americkej armády, vojenskej techniky a materiálu, resp. využitie pre akékoľvek účely?



Toto sú otázky, ktoré oprávnene zaujímajú slovenskú verejnosť, na ktoré žiadam od príslušných orgánov jasnú odpoveď, bez uhýbania, omáčok a vysvetľovania niečoho, čo nie je predmetom sporu. Navyše, práve ubezpečenia amerického ambasádora, že nevyjednávajú o TRVALEJ prítomnosti amerických vojakov na Slovensku, musí v mysli každého kriticky zmýšľajúceho človeka s historickou pamäťou zapnúť kontrolku. Aj sovietske vojská tu boli rozmiestnené podľa bilaterálnej zmluvy „dočasne“. Rozdiel bol len v tom, že Sovieti si dali okupáciu dodatočne „posvätiť“ v parlamente a USA od toho nášho žiadajú vopred bianco šek na legalizáciu svojej vojenskej prítomnosti. Každý, kto rešpektuje historické skúsenosti Slovenska, musí chápať, aká citlivá je táto otázka. A keď pán Sterling argumentuje, že predsa aj tak to napokon „demokraticky“ schváli slovenský parlament, nenamýšľajme si o úrovni nášho parlamentarizmu: všetci vieme, že tam sa hlasuje podľa palčeka nahor alebo nadol a že miera politickej korupcie je u nás taká veľká, že keď chcela firma US Steel zmeniť zákony, premiér tam nacupital a jednoducho jej to sľúbil bez toho, aby niekto namietal voči neprípustnému zasahovaniu vládnej moci do zákonodarnej. Tvrdenia veľvyslanca Sterlinga, že Spojené štáty nám chcú len pomôcť ako svojmu spojencovi a ich investícia povedie k dobrým pracovným miestam pre slovenských zamestnancov, je už len nedôstojná demagógia, ktorej môže naletieť len idiot. Je mi ľúto, že podobné otázky nekladú americkej strane naše médiá, že inak hyperkritickí novinári počúvajú slová veľvyslanca USA ako pápežovu kázeň. Ak však tvrdia, že sú strážnymi psami demokracie, tak v tomto prípade sa správajú ako čivavy, nie ako vlčiaky. Treba totiž pripomenúť, že táto zmluva ide nad rámec záväzkov vyplývajúcich z členstva v NATO, že rokovania iniciovala americká strana a že je to predovšetkým jej tlak a jej záujem, pričom našou povinnosťou musí byť ochrániť si tie svoje.

Tak ako som predpokladal, nasledujúce týždne a mesiace budú kľúčové pre udržanie slobody, nezávislosti a mieru v našej vlasti. Budúci prezident môže v tomto spore zohrať buď rozhodujúcu úlohu alebo bude zbabelo mlčať a prehliadať politickú korupciu. Pre mňa je to výzva, že mierové hnutie na Slovensku musí nadobudnúť oveľa organizovanejšiu podobu, pretože protivník je neobyčajne silný, tlak bude silnieť a mocenské záujmy sú v tejto otázke také veľké, že to presahuje predstavivosť väčšiny ľudí. Týmto plánom sa musíme jednoducho vzoprieť všetkou ľudskou, morálnou a právnou silou. Inak stratíme všetko, po čom sme v roku 1989 túžili.