Týždeň pred voľbami televízia Markíza odvysielala záverečnú z trojice relácií Prezidentské voľby 2019. Vo finále celej série moderátor Michal Kovačič pozval do štúdia štyroch kandidátov, ktorí majú v prieskumoch dlhodobo najvyššie preferencie. Najväčšími favoritmi na post prezidenta republiky sú (abecedne) Zuzana Čaputová, Štefan Harabin, Marian Kotleba a Maroš Šefčovič. Môže diskusia najsledovanejšej komerčnej televízie rozhodnúť o budúcom slovenskom prezidentovi?

Slovami bývalého pána prezidenta Ivana Gašparoviča; “niekedy, žiaľbohu, a niekedy je to aj chvalabohu, že žiaľbohu“ - môže. Hoci by sa mohlo zdať, že v dnešnej internetovej dobe tradičné médiá strácajú na sile, nie je tomu celkom tak.

Zvlášť ak si uvedomíme, že približne 8 minút čistého času, ktorý každý z kandidátov dostal (7 minút na odpovede + 1 minúta na vlastné posolstvo), dokáže v rámci celoštátneho vysielania mobilizovať podstatnú časť nerozhodnutých voličov.

Hovoríme napríklad o takzvanej “mlčiacej“ väčšine, ktorá voliť jednoducho nechodí. Pre zaujímavosť, v prvých priamych voľbách prezidenta SR v roku '99 sa prvého kola zúčastnilo takmer 74 % oprávnených voličov. V nasledujúcich voľbách skoro 48 %, v tých ďalších ani nie 44 percent. V posledných voľbách to bolo presne 43,40 % občanov. Nevoliči teda tvoria obrovskú masu potenciálnych voličov.



A práve televízna diskusia môže byť formou, ako týchto ľudí zaktivizovať. Tým, že program komerčných televízii je koncipovaný za účelom čo najvyššej sledovanosti, predvolebné debaty už z princípu oslovujú divákov naprieč spoločenským spektrom, nezávisle od regiónu, veku či politického presvedčenia.

A tu by som sa pristavil. Kým, v tlači alebo na internete väčšina ľudí aktívne vyhľadáva zväčša názorovo (a teda aj politicky) im blízke zdroje informácií, v rámci televízie sú vám informácie pasívne ponúkané. To je ten podstatný rozdiel.

Jednoduchšie povedané - nemusíte sa zaujímať o politiku, pretože politika si vás nájde sama. Veď si spomeňte, koľkokrát ste mali na pozadí pustenú televíziu, hoc len ako zvukovú kulisu.

Pre veľkú časť občanov, ktorí sa o prezidentské voľby zaujímajú buď povrchne alebo dokonca vôbec, môže byť takáto nedeľná debata prvý aj posledný “kontakt“ s kandidátmi. A to stále hovoríme o väčšine, s ktorou vlastne nikto v prieskumoch neráta!

Spomenutých 8 minút, je teda v mnohých ohľadoch rozhodujúcich. Čo si zrejme všetci kandidáti (až na jedného) dobre uvedomovali. Ale dostaneme sa k tomu.

Myslím, že tu nemá zmysel rozoberať konkrétne tvrdenia a argumenty, ktoré z úst jednotlivých kandidátov odzneli. Koniec-koncov, každý z čitateľov si môže spomínanú reláciu pozrieť z archívu a sám sa rozhodnúť, ktorý z účastníkov bol pre neho najviac presvedčivý.

V neposlednom rade je treba zdôrazniť načasovanie. Vzhľadom k blížiacemu sa moratóriu (od dnešnej polnoci až do skončenia hlasovania v prvom kole), kedy je zakázané zverejňovať prieskumy, viesť kampaň, či uverejňovať pozitívne alebo negatívne informácie) - nedeľná diskusia bola pre kandidátov prakticky poslednou možnosťou, ako osloviť voličov v masívnejšom meradle.

Myslíte si, že v závere kampane už bolo všetko dávno rozhodnuté? Omyl, vážení. Zo skúseností z minulých rokov vyplýva, že odhadom 20 % až 25 % voličov sa bežne rozhoduje na poslednú chvíľu, teda týždeň pred voľbami. V sociológii je známe, že približne pätina voličov sa rozhodne pre svojho kandidáta dokonca priamo v deň volieb (!).



Akokoľvek neuveriteľné sa to môže zdať, faktom zostáva, že takýto „povrchne“ získaný hlas má presne rovnakú váhu, ako ten „poctivý“, od lojálneho priaznivca či rozhľadeného občana. A žiaľ, väčšina populácie bude vždy voliť skôr hlasom svojho srdca, ako suchou rečou rozumných argumentov alebo logiky. Preto zvykne byť politický marketing o viac forme, príbehu a emóciách, ako o programe a samotnom obsahu.

Každopádne, už samotný úvod relácie, v ktorom kandidáti po jednom prichádzali do štúdia bol v tomto smere viac než symbolický;

Hneď v prvých minútach sa na obraze objaví pani Čaputová. Kráčajúc v sprievode svojej asistentky a s neodmysliteľným úsmevom na tvári sa víta s hostiteľom.

Nasleduje záber na vládnu limuzínu. Usmiaty Maroš Šefčovič chvatne vystupuje z auta s priateľským pozdravom, kým ho jeho asistentka nenápadne nasleduje mimo záberu.

V prestrihu prichádza nezameniteľná dodávka ĽSNS, oblepená straníckymi logami. Dobre stavaný muž drží dvere, kým Marian Kotleba s úsmevom a pevným stiskom ruky zdraví zástupcu televízie.

Na záver prichádza Štefan Harabin. Kráča sám, s jednou rukou vo vrecku. Pôsobí zamyslene, možno až unavene. Pri podaní ruky sa hostiteľovi nepozerá do očí.

Hovorí sa, že prvý dojem urobí človek len raz. Kým ostatní diskutujúci sa v úvode odprezentovali na úrovni hodnej prezidentských kandidátov (pričom stále zostali autentickí vo vzťahu k svojej „značke“) Harabinov úvod jednoducho nepôsobil dobre. Možno je to len formalita, ale v tomto prípade veľmi podstatná. Veď čím je funkcia hlavy štátu, okrem množstva formalít?

Napokon, nebola to tá najväčšia chyba. Štefan Harabin hneď v úvode veľmi emotívne zaútočil na Maroša Šefčoviča, resp. na hodnovernosť jeho titulu.

Nehľadiac na úroveň argumentov, týmto výpadom si nijako nepomohol. Práve naopak; Harabin si jednou ranou odčerpal drahocenný čas, ktorý mohol využiť na prezentáciou svojho ambiciózneho volebného programu a zároveň odradil obrovské množstvo voličov Smeru, pre ktorých kľudne mohol byť hneď druhou voľbou po Šefčovičovi.

Ten naopak, reagoval veľmi rafinovane: Vyhlásil, že si „nebude míňať svoj drahocenný čas na klamstvá pána Harabina“ a celú situáciu s jemu vlastným úsmevom odľahčil, keď Harabinovi podaroval rekvizitu v podobe vytlačenej nostrifikácie svojich vysokoškolských dokladov. Neodpustil si ani podpichnutie v podobe záverečného účtu EÚ, ktoré podľa vlastných slov preložil do Slovenčiny, aby dokumentu aj „pán Harabin rozumel“.

Celý Harabinov prejav tým pádom hneď v úvode skĺzol na veľmi nízku úroveň praobyčajného politického prekárania. Kým ostatní kandidáti (vrátane prekvapivo dobre pripraveného Kotlebu) svoj priestor stihli využiť na prezentáciu svojej vízie lepšieho Slovenska, či ich hodnotového ukotvenia, Harabin si nedeľňajším vystúpením urobil medvediu službu.

Nepomohol si ani adorovaním ex-premiéra Mečiara, či kritikou vynucovanej rodovej ideológie, ktorú skomolene nazýval „džendžer“-izmom. Ktovie, či za jeho rozpačité vystúpenie môže vyčerpanie z dlhotrvajúcej kampane po celom Slovensku, či prakticky neexistujúci profesionálny tím okolo neho. Tak či onak, nerozhodnutých voličov týmto Harabin presvedčí len ťažko.

Z jeho strany je to skutočne nevyužitá príležitosť. Práve tam totižto Harabin mal (alebo aj má) najväčší potenciál skrytých voličov. Vedel by so si pokojne predstaviť, že v rozdelenej a názorovo vyhranenej spoločnosti ako je tá naša (a nehovorme si, že nie) by sa v druhom kole mohli stretnúť Zuzana Čaputová ako reprezentantka progresívnych, ultraliberálnych prúdov a „establishmentu“ verzus Štefan Harabin ako zástupca národnej identity, tradície a „antisystému“.

Nie je tajomstvom, že „mlčiaca väčšina“ znechutená zo štandardných politikov a skorumpovaného systému počúva skôr na to druhé. To, či môže jedna prehratá bitka rozhodnúť o výsledku vojny sa dozvieme už v nedeľu.

Voliči, naprieč politickým spektrom sa zhodujú, že Slovensko nutne potrebuje zmenu. Záver volieb však jasne ukazuje, že sa radikálne rozdeľujú v tom, kto by mal byť jej nositeľom.