Vojenskou prehliadkou v Talline, ohňostrojom, koncertmi, oficiálnym vztyčovaním štátnej vlajky aj prezidentskou recepciou sa tradične oslavuje Deň nezávislosti Estónska pripadajúci na 24. februára.

V roku 2019 pôjde o 101. výročie nezávislosti Estónska, vojenská prehliadka na Námestí slobody sa začne na poludnie miestneho času.

Estónci bojovali za nezávislosť od Ruska v rokoch 1917 — 1920. Oslavy 100-ročného jubilea estónskeho štátu sa začali v apríli 2017 a zavŕšia sa 2. februára 2020 v deň výročia podpísania mierovej zmluvy medzi Estónskom a Ruskou sovietskou federatívnou socialistickou republikou v Tartu.

V Rusku, ktoré sa zviechalo po februárovej revolúcii, začali Estónci čoraz aktívnejšie požadovať administratívne zjednotenie svojho územia, na ktorom historicky žili. Podarilo sa im to dosiahnuť 12. apríla 1917, keď sa zjednotila Estlandská gubernia so severnou časťou Livlandskej gubernie.



O niekoľko mesiacov, 14. júna 1917, sa zišla demokraticky zvolená Dočasná zemská rada, ktorá sa pre nestálu situáciu v Rusku 28. novembra 1917 vyhlásila za najvyšší orgán moci v Estónsku (vtedy Estlandia). Tento dátum sa v krajine poníma ako deň vzniku štátnosti.

Zhromaždenie Dočasnej zemskej rady 19. februára 1918 vytvorilo Výbor záchrany Estónska, do rúk ktorého bola odovzdaná všetka štátna moc v Estónsku do obnovenia normálnych podmienok. Počas prvej svetovej vojny Červená armáda opúšťala Estónsko a nemecké vojská prenikali do uvoľňujúceho sa priestoru.

Z iniciatívy Výboru záchrany Estónska bol zostavený Manifest všetkým národom Estónska, známa aj ako Deklarácia o nezávislosti, ktorý 23. februára 1918 verejne prečítali v meste Pärnu a 24. februára bol zverejnený v Tallinne. Dočasná zemská rada pôsobila do 23. apríla 1919.

Po prvej svetovej vojne sa Estónsko oslobodilo spod okupácie cisárskeho Nemecka a 11. novembra 1918 sa zišla dočasná vláda Estónskej republiky. V ten istý deň bola vytvorená Rada obrany a začal fungovať štát. Už 28. novembra 1918 bitkou o Narvu sa začala oslobodzovacia vojna Estónska proti ruským boľševikom.

Víťazstvo, ktorým sa rozhodlo o jej výsledku, Estónci dosiahli 23. júna 1919 v oblasti Vonnu. Definitívne prímerie nadobudlo účinnosť 3. januára 1920 a 2. februára bola podpísaná Mierová zmluva v Tartu, v dôsledku čoho dosiahla Estónska republika uznanie de iure medzinárodného spoločenstva.

Nezávislosť tejto pobaltskej krajiny trvala do roku 1940, keď sovietske vojská v súlade s Paktom o neútočení, zmluvou medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom, podpísanou 23. augusta 1939 ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom a ľudovým komisárom zahraničných vecí ZSSR Viačeslavom Michajlovičom Molotovom, vstúpili do Estónska.

V roku 1941 nacistické Nemecko napadlo ZSSR a Estónci vítali vstup nemeckých vojsk do Estónska ako oslobodenie v nádeji, že sa im podarí obnoviť nezávislosť. Po ofenzíve Červenej armády v roku 1944 a ku koncu toho roku už Červená armáda kontrolovala celé Estónsko. V rokoch 1944 — 1991 bola krajina súčasťou ZSSR.

Na jar 1987 sa v Estónsku oživilo hnutie odporu. Na veži hradu Toompea v Tallinne vymenili 24. februára 1989 vlajku Estónskej sovietskej socialistickej republiky za modro-čieno-bielu vlajku a odvtedy sa Deň nezávislosti slávi ako štátny sviatok.

V auguste 1989 sa z Tallinnu do Vilniusu vytvorila živá baltská reťaz, ktorou Estónci, Lotyši a Litovci protestovali proti dôsledkom Paktu Molotov-Ribbentrop. Od toho dátumu sa aj najvyššie vedenie ESSR začalo prikláňať k podpore nezávislosti, až 20. augusta 1991 Najvyšší soviet ESSR vyhlásil obnovenie nezávislosti Estónska.