Tadžický autoritársky líder Emomali Rachmon vyzval na ukončenie populárnych piesní, ktoré ho velebia. Informovali o tom miestne médiá, ktoré citovala tlačová agentúra AFP.

Rachmon (66), ktorý stojí na čele krajiny od roku 1994, "vyjadril znepokojenie ohľadom prílišného presadzovania svojej osobnosti prostredníctvom hudobných videí".

Prezidentský kult osobnosti je normou v postsovietskych krajinách strednej Ázie, kde lídri čelia iba veľmi malej politickej opozícii alebo nezávislým médiám.

V susednom Uzbekistane úrady taktiež varovali pred vytváraním hudobných diel, ktoré velebia tamojšieho prezidenta Šavkata Mirzijojeva. Šéf štátnej agentúry zodpovednej za kontrolu médií tento týždeň po tom, ako jeden interpret vydal pieseň s názvom "Selfie s mojím prezidentom", vyhlásil, že Mirzijojev "nepotrebuje reklamu od umelcov".

Zmienená pieseň, ktorú pravidelne hrala najobľúbenejšia zábavná stanica krajiny, sa však dočkala rozsiahlej kritiky zo strany používateľov uzbeckých sociálnych médií.

V Turkménsku, ďalšej bývalej komunistickej krajine strednej Ázie, tamojší prezident Gurbanguly Berdymuchamedov po tom, ako sa v roku 2006 dostal k moci, požiadal úrady a médiá, aby ho nevelebili. Nakoniec sa však podvolil slabšej verzii kultu osobnosti svojho predchodcu Saparmurata Nijazova, ktorého autoritárstvo často prirovnávali k režimu v Severnej Kórei.

U nás sa síce oslavné ódy na predstaviteľov politickej či štátnej moci nespievajú, ale ak by sme mali posudzovať výstupy niektorých mainstreamových periodík,  nie som si istý, či by sme nezačali trpieť kolektívnou nevoľnosťou. Rozdiel je snáď jedine v tom, že niekde je kult osobnosti vynútený predstaviteľmi autoritárskeho režimu a niekde je len jednoducho zaplatený zahraničnými sponzormi.