Uplynulý týždeň bol v znamení návštevy amerického ministra zahraničných vecí Mikea Pompea na Slovensku, opakovane sme počuli o slová o ruskej či čínskej hrozbe, rovnako ruka v ruke s touto návštevou sa pohyboval po Európe a hlavne na mníchovskej bezpečnostnej konferencii Mike Pence. Zosilňuje sa tlak USA na európskych partnerov, stáva sa zahraničná politika USA agresívnejšia v presadzovaní svojich cieľov? Čo bolo hlavným posolstvom oboch amerických politikov či už tu doma u nás alebo v Mníchove?
Návšteva oboch politikov prišla v čase, kedy v Spojených štátoch skupina jastrabov predložila ďalší balík proti-ruských sankcií, ktoré označili za smrteľné pre Rusko. Obe stretnutia boli sprevádzané správou, že Spojené štáty stoja pri svojich spojencoch v Strednej Európe, spoločne so záväzkami pomoci boja proti rozširujúcemu sa vplyvu Ruska a nekalému biznisu čínskych korporácií v našom regióne. Žiaden minister zahraničných vecí USA nevkročil na Slovensko po 20 rokov, čo svedčí o strategickom význame krajiny, keď v susednom Poľsku sa vedúci predstavitelia USA ukazujú pomerne často.
Nedá sa povedať, že Spojené štáty zvolili agresívnejšiu stratégiu, ale skôr sa viac začali spoliehať na svojpomoc. To znamená, že miesto výkonu moci prostredníctvom medzinárodných noriem, inštitúcií a aliancií, zvolili jednostrannú dominanciu. Tento prístup svedčí o autoritárskej povahe Donalda Trumpa, ktorý vďaka nej len veľmi ťažko hľadá spojencov. Treba dodať, že je to mimoriadne nákladná stratégia a pravdepodobne v budúcnosti spôsobí USA mnoho problémov.
Posolstvo je jasné. Nakupujte naše zbrane, zvyšujte výdavky na obranu, neobchodujte s Ruskom a Čínou a ideálne sa ich bojte a nenáviďte ich. Situáciu celkom kompaktne zhrnul minister zahraničných vecí Maďarska na tlačovej konferencii s Mikeom Pompeom- parafrázujem- „je pokrytecké kázať nám malým krajinám, aby sme prestali obchodovať s Ruskom a Čínou, kým vy veľkí s nimi naďalej vo veľkom robíte biznis."
Nadviažem ďalšou bezpečnostnou a zahranično-politickou otázkou, stretnutie predstaviteľov NATO a nové protiruské sankcie EU v súvislosti s incidentom v Kerčskom zálive? Zdá sa, že v prípade sankcií skôr ide o symbolizmus voči Ukrajine než o reálne sankcie, dá sa to mu aj takto porozumieť?
Stretnutia predstaviteľov NATO sú vždy festivalom protichodných tvrdení, keď príde na tému Ruska. Jens Stoltenberg tvrdí, že nechce nové závody v zbrojení, no zároveň vyzýva na zvyšovanie výdavkov na armádu v rámci aliancie. Tvrdí, že nechce zvyšovať napätie s Ruskom a chce korektné vzťahy, no ohlási vytvorenie strategického pohotovostného programu pod názvom 4x30- 30 mechanických bataliónov, 30 bojových lodí, 30 letiek, ktoré budú do 30 dní schopné zasiahnuť proti hrozbe z Ruska pri prípadnej eskalácii.
To isté platí aj o sankciách. Pri incidente v Kerčskom prielive zaznel jasný konsenzus zo Západu o zbytočnosti ďalších sankcií. Diskusia o nových sankciách prichádza 3 mesiace po incidente, počas vrcholiacich diskusií o Nord Stream 2 a predvolebnej kampani na Ukrajine, kde Petro Porošenko postavil svoju kandidatúru na nenávisti voči Rusku. Jasne to svedčí o využívaní zahranično-politických kríz na riešenie domácich problémov. Sankcie voči Rusku sa tak nejak odtrhli od reality spoločne so Západnou politickou elitou a žijú si vlastným životom, kedy sú používané na vytvorenie dojmu zlého Ruska a spravodlivých vládcov Západu.
Mimochodom, dva dni na to oznámila agentúra Fitch zvýšenie ekonomického ratingu na BBB s pozitívnym výhľadom, čo približne svedčí o ruskej schopnosti vyrovnávať sa s ekonomickým nátlakom západu. Čím nechcem povedať, že Rusko sankcie necíti, bohužiaľ ich však najviac cítia obyčajní ľudia.
Domáca politická scéna žila druhou opakovanou voľbou ústavných sudcov, v istej chvíli to vyzeralo na konflikt medzi Pellegrinim a Ficom, dá sa vôbec odhadnúť vývoj v koalícii?
Voľba ústavných sudcov dostala charakter zápasu medzi liberalizmom a konzervativizmom. Liberáli zablokovali konzervatívcov, reprezentovaných Robertom Ficom. Jedná sa do veľkej miery o ideovú budúcnosť Slovenska, pri väčšinovo konzervatívnej krajine súd rozhodujúci o ústavnosti zákonov zložený z liberálov bude spôsobovať obrovské spoločenské pnutie. Na druhú stranu, Robert Fico na ústavný súd nepatrí už len z dôvodu, že nespĺňa zákonné podmienky.
Čo sa týka situácie okolo Bélu Bugára. Zahrajme sa na konšpirácie:
Béla je obchodník a voľba ústavných sudcov bola vždy o obchodoch. Béla pozná cenu zloženia ústavného súdu, ale zároveň reprezentuje liberálnu stranu, čo mu pri Robertovi Ficovi zväzuje ruky smerom k jeho voličom. Od začiatku bolo tiež jasné, že Andrej Kiska nevymenuje konzervatívnych kandidátov, pretože sám reprezentuje liberálnu časť spektra a plánuje vstúpiť do straníckej politiky- jednoducho si nebude hádzať polená pod nohy. Preto bolo nutné vytvoriť situáciu, kedy Béla uspokojí svojich liberálnych straníkov a voličov, tým že nepodporí Roberta Fica na ústavnom súde a zároveň bolo nutné vyhnúť sa menovaniu ústavných sudcov Andrejom Kiskom. Zrazu nastal spor o spôsobe voľby. Dokonalá obštrukcia, keďže ďalšia voľba ústavných sudcov bude až po prvom kole prezidentských volieb a teda pri odchode Andreja Kisku z prezidentského paláca. A dnes už sa ozýva z Mosta, že Bugárovi je jedno, či bude voľba tajná, alebo verejná.
Samozrejme, je to len konštrukt a možno sa naozaj pozeráme na rozpad koalície. No ja si skôr myslím, že tak ako politika vždy bola a aj bude o kompromisoch a v tomto prípade to neplatí nijak inak. Robert Fico stiahol kandidatúru a Bugár pristúpil na tajnú voľbu a menovať sudcov nebude Andrej Kiska. Ak bude finiš vyzerať takto, tak prehrali liberáli, ale samozrejme veci sa môžu ešte zmeniť a prezidentské voľby môže vyhrať niekto z dvojice Čaputová-Mistrík, čo by znamenalo porážku konzervatívcov.
Najnovší prieskum Focusu priniesol zaujímavé dáta o našom vzťahu k európskej politike. Informácia, že 80% opýtaných je za európske ozbrojené sily nemusí byť prekvapivá, rozhodne je však hodná komentára...
Pridám ešte jedno zaujímavé číslo od agentúry Gallup. Jedná sa o súhlas s americkým vedením vo svete medzi rokmi 2016-2017 súhlas s americkým líderstvom vo svete klesol na tretie miesto z 48 % na 30%, keď druhá je Čína s 31% a prvé je Nemecko so 41%. Európske ozbrojené sily sú jasne spojené s líderstvom Nemecka a odporom voči americkému vedeniu pod Donaldom Trumpom, či vo všeobecnosti s americkým vedením, ktoré mimochodom zahŕňa aj NATO.
Budúcnosť NATO je tiež veľmi nejasná a Európska únia, dlhodobo zažíva problémy s uznaním svojej legitímnosti vo svete, kvôli absentujúcej vojenskej zložke sily a dnes sa to najviac prejavuje v asymetrických vzťahoch s USA, ktoré nepovažujú európske krajiny za partnerov. A to hlavne kvôli ich závislosti v bezpečnostných otázkach od Spojených štátov.
Nahradenie NATO spoločnou armádou Európskej únie, by znamenalo vyriešenie dlhodobých sporov o účele aliancie, ktorá je pozostatkom Studenej vojny a teda aj nesúhlasom s jej existenciou v 21 storočí, 30 rokov po kolapse Sovietskeho zväzu. Či nutnosti reformy aliancie, alebo odlišných pohľadov na bezpečnostné prostredie na hraniciach s Ruskom vo Washingtone a napríklad v Strednej Európe. Európska armáda by primárne reagovala na regionálne hrozby a mohla by umožniť sústrediť sa na otázky bezpečnosti nezaťažene dogmami spoza oceánu.