Uplynulý týždeň sa opäť niesol v znamení Venezuely. Tá dokonca rozhádala Eurovýbor NR SR, v závere týždňa sme boli svedkami jednak zastavenia americkej humanitárnej pomoci na hraniciach Venezuely ale aj priznania lídra opozície, že intervenciu USA nevylučuje. Aký budeš ďalší vývoj v tejto kríze podľa vás?
Momentálne je situácia v štádiu, kedy je na vládu Venezuely vyvíjaný tlak zo zahraničia. Postupne rastie číslo krajín, ktoré uznali Guaida za prezidenta a zo Spojených štátov prichádzajú signály o možnej intervencii. Guiado sa stretáva s neúspechom pri snahách otočiť na svoju stranu armádu, ktorá zatiaľ stojí za Madurom a tak už v interview pripustil ozbrojenú intervenciu zo strany USA.
Kým predstavitelia Venezuely zavreli hranice pre humanitárnu pomoc z USA a popierajú akúkoľvek humanitárnu krízu, tak Západ ju propaguje ako jeden z hlavných dôvodov na odchod súčasnej vlády. Je zrejmé, že ľudia vo Venezuele trpia akútnym nedostatkom potravín a spotrebného materiálu, avšak situácia dospela do tohto bodu hlavne v dôsledku ekonomického nátlaku na krajinu zo strany západu. Každopádne, humanitárna kríza je vo Venezuele už dlhšie, inak by v krajine nefungoval systém prídelov na potraviny. To, že si západ zrovna spomenul, že je v krajine problém však neveští nič dobré. Spomeňme si na „humanitárne" bombardovanie bývalej Juhoslávie, alebo Líbye. Ak by sme spravili paralelu vojenských intervencií USA v posledných dekádach, prišli by sme na to, že takmer každá z nich obsahovala aspekt predchádzania humanitárnym krízam. A teda ich zámerom je vždy pomôcť civilnému obyvateľstvu, ktoré je údajne v ohrození. Preto medializácia tohto aspektu môže v budúcej intervencii Západu poslúžiť ako zámienka. Odstránenie zlého diktátora a odvrátenie humanitárnej krízy sú samozrejme vznešené ciele, no historická skúsenosť nám hovorí, že humanitárne katastrofy nastávajú až pri realizácii týchto cieľov. V prípade Venezuely naozaj hrozí scenár Irak 2.0, nakoľko je pravdepodobný partizánsky odpor v prípade intervencie v silno militarizovanej krajine a pri nechuti vojenských predstaviteľov pridať sa na stranu Guaida. To zároveň svedčí o názore na proxy prezidenta podporovaného zo zahraničia. V tomto prípade platí potvrdené pravidlo, že akokoľvek skorumpovaná a nefunkčná domáca vláda je, národ sa vždy v prípade ohrozenia suverenity krajiny postaví radšej za ňu ako za zahraničný vplyv. Ukážkovým prípadom tejto tézy je dnešná Sýria.
Cieľ je samozrejme jasne stanovený- zmena režimu vo Venezuele na prozápadnú vládu. Trend v politike zmeny režimov je jasný, takmer vždy sa pri podobných situáciách zmena udiala. Preto je veľmi vysoká pravdepodobnosť, že Madurove dni sú spočítané. Túto pravdepodobnosť znásobuje fakt, že Venezuela leží na západnej pologuli a teda vo výhradnej doméne USA. Samozrejme nemusím mať pravdu, ale štatistika zatiaľ hovorí jasne v neprospech Venezuely.
Keď sme pri zahraničí, padlo konečné rozhodnutie o Nord Stream 2, spočiatku to vyzeralo, že Francuzsko dohodu zablokuje, potom do 24 hod. v tejto téme obrátilo. Čo mohlo byť dôvodom takého obratu? Rovnako napokon prišla aj dohoda o európskej plynovej smernici, aké to bude mať dôsledky pre Slovensko?
Téma energetiky býva deformovaná politickým diskurzom v Európe, ktorý je jasne protiruský. Avšak treba priznať, že Európa bez energetických zdrojov nebude nikdy patriť medzi globálne mocnosti. Nord Stream 2 preto posúva Nemecko bližšie ku hráčovi globálnych rozmerov, alebo ak chcete Nemecko-Francúzsko. Vo fráze Nemecko-Francúzsko sa skrýva aj dôvod obratu Francúzska pri rozhodovaní o Nord Stream 2. Ruské energetické zdroje sú lacné a je ich dostatok na to, aby poháňali priemyselnú superintegráciu Nemecka s Francúzskom.
Dopad Nord Stream 2 na Slovensko je ťažké odhadnúť. Vždy bude výhodnejšie dopraviť plyn do našej časti Európy cez Družbu, no jej funkčnosť je závislá od stability Ukrajiny, ktorá je krajne nestabilná. Nestalo sa raz, že Ukrajina kradla ruský plyn a od pádu Sovietskeho zväzu sme videli viac-krát odstávky plynu v dôsledku týchto krádeží a neschopnosti Ukrajiny splácať dlhy za plyn z Ruska. Bude sa tak jednať o stabilizáciu situácie v oblasti energetiky a pre Slovensko sa prípade prehĺbenia problémov Rusko-Ukrajina môže stať družba nepotrebným kusom potrubia.
Voľba ústavnych sudcov vyvrcholila škandálom okolo Petra Kresáka a jeho spolupráce s ŠTB. Informácie vyniesol na tlačovej konferencii Igor Matovič, nepripomína to skôr pomstu a ako to ovplyvní samotnú voľbu?
Bývalý režim a spolupráca s ŠTB sú veľmi vďačné témy pokiaľ chcete zdiskreditovať kohokoľvek snažiaceho sa urobiť kariéru v akomkoľvek odvetví pred 89tym. Ak ste chceli zastávať vysoké funkcie, cestovať v rámci vedy, či robiť v štátnej správe, Vás spolupráca s režimom neminula. Samozrejme, ak niekto vycestoval pred 89 do USA na stáž, tak sa určite bez kontaktu s ŠTB nezaobišiel. Otáznym ostáva účelové používanie takýchto informácií na diskreditáciu osôb 30 rokov po páde režimu. Igor Matovič bol už relatívne dlho ticho. Avšak po ôsmych rokoch v parlamente, by od OĽANO človek čakal aj nejaký program, okrem humbugu, ktorý so svojou kolegyňou Veronikou Remišovou robí. Samozrejme, je to vec ich straníckej agendy, len je na zamyslenie ako ďaleko sa môže dostať strana založená na škandáloch bez následne ponúkaných riešení.
Čo sa týka voľby, tú to zvonku určite neovplyvní. Jedine, že by sa pán Kresák sám vzdal.
V prezidentskej kampani sa vyhraňuje spor Mistrík - Čaputová, k druhému stretnutiu týchto dvoch kandidátov nedošlo. V rozbehnutých diskusiách Čaputová vymazáva Mistríka akoby povedali politickí marketári....
Obaja kandidáti oslovujú rovnakého voliča, preto je otázka vzdávania sa v prospech toho druhého celkom logická. Zuzana Čaputová sa zdá ako liberálnejšia z dvojice kandidátov, no zato pôsobí omnoho charizmatickejšie a jej vystupovanie je jasne odbornejšie než vystupovanie Roberta Mistríka. V jeho prospech hrá dĺžka a intenzita kampane, ale Zuzana Čaputová jasne vedie v pomere kvalít ako vystupovanie, pohotovosť, či odbornosť v diskusii. Takže aj napriek momentálnym nepriaznivým preferenciám sa kurz mení zo vzdania sa Čaputovej v prospech Mistríka na opačné garde a táto vedomosť stojí zrejme za nátlakom na ženskú kandidátku- prinútiť ju vzdať sa skôr, ako nebudú preferencie hovoriť v neprospech Mistríka. V opačnom význame to platí aj na neochotu Zuzany Čaputovej sa vzdať teraz.
Problém však nastáva, keď sa pozrieme za bublinu v ktorej sa obaja liberáli nachádzajú. Boj medzi nimi sa prenáša do všetkých sfér, keď si pozriete diskusie ich voličov na internete, máte pocit, že ste omylom klikli na stránku Zomri. Je zaujímavé ako sa táto stránka zmenila na univerzálny frazeologický slovník liberálov aktívnych na sociálnych sieťach a ešte zaujímavejšie je, že ho začali používať proti sebe. V nadnesenom zmysle slova by sa dalo konštatovať, že „revolúcia požiera svoje deti". No v konečnom dôsledku neviem odhadnúť aký bude mať výsledok tento konflikt liberálov na plošné výsledky v prezidentskej kampani. Z príkladu Andreja Kisku nám však vychádza, že ľudia radšej volia bezkonfliktných kandidátov a túto auru si práve liberáli celkom úspešne ničia.
V sobotu Andrej Bán vyzval v komentári súkromné média, aby Harabina nepozývali na diskusie, Michal Havran postavil do konfliktu "Spišana" a "intelektuála z Bratislavy", čím to je že progresívci takto vo verejnej debate vyhrocujú konflikt?
To nie je nič nové. Pokiaľ nemáte konformné názory, automaticky dostávate nálepku a médiá vám nedajú priestor. Čo niekedy pre Vás môže znamenať koniec kariéry. Na Slovensku však prevláda konzervatívny volič, ktorému Harabinove názory imponujú. Navyše z celej ponuky kandidátov žiadna strana neponúkla tak jasne vyprofilovaného kandidáta ako je Štefan Harabin. Nech už má Harabin chyby aké chce, jeho voliča zaujímajú ideové premisy, ktoré sú uňho jasne formulované a o ktoré sa v kampani opiera. Avšak, to nie je špecifikum Štefana Harabina, ale akéhokoľvek kandidáta. Voľby do prezidentského paláca majú zafarbenie ideového zápasu. Čiže, tak ako potrebuje liberálny volič počuť svoje ideové frázy, tak ich potrebuje počuť aj volič konzervatívny.
V poslednom čase sa mimoriadne často ukazuje, že liberáli a médiá z tohto spektra dokážu byť mimoriadne násilní v prezentácii svojich názorov. Túto tézu reflektuje aj posledná kniha Davida Goodharta, britského žurnalistu, ktorá sa zaoberá spoločenskými trendami v Británii v posledných rokoch, medzi iným aj vzostupom populizmu. Goodhart prišiel na to, že posledné dekády boli pri moci liberáli, aj napriek ich menšinovému zastúpeniu v spoločnosti. Ich názory reprezentované v médiách, často krát mylné a brutálne, však nereflektovali ozajstné spoločenské idey a vytvárali vlnu nesúhlasu. Tá nakoniec vyústila k vzostupu populizmu, alebo inak ku vlne „konzervativizmu na steroidoch". Ten používa praktiky fabulácie a argesívnej komunikácie voči opačným názorom, ktoré sa naučili populisti práve od liberálov. Inými slovami, aký požičaj, taký vráť.
Sporom liberalizmus vs. konzervativizmus žije celá severo-západná pologuľa. Ľudia dávajú najavo nespokojnosť s vedením Západnej civilizácie odovzdávaním hlasov nesystémovým stranám a kandidátom. Pokiaľ však zástupcovia liberalizmu budú reagovať tak ako dvaja zmienení komentátori, tak nedokážu osloviť široké masy, ktoré sú potrebné na utíšenie vlny konzervativizmu.