Podľa záberov natočených skrytou kamerou nedávno vysielaných televíziou France 2, ženy doslova zmizli z kaviarní a barov v niektorých prevažne moslimských predmestiach Francúzska. V dokumente sa objavili dve ženské aktivistky Nadia Remadna a Aziza Sayah z akčnej skupiny La Brigade des Meres (Brigáda matiek) bojujúcej za práva žien, ktoré vošli do kaviarne v Sevran, ktorý je predmestím Paríža, a stretli sa tam s prekvapením a nepriateľstvom všetkých prítomných mužov. Jeden z mužov im povedal: "Najlepšie by pre vás bolo počkať vonku. Tu sú samí muži ... V tejto kaviarni nie sú ženy vítané."

Na predmestí Lyonu reportérka televízneho kanálu France 2 Caroline Sinz hovorila s mladou ženou, ktorá jej povedala, že sa jednoducho bojí ísť von a aby sa vyhla útokom moslimských mužov vo svojej štvrti, oblieka sa do voľných, plandavých šiat a chodí bez make-upu.

Podľa slov Caroline Sinz sa zdá, že ženy "boli z kaviarní a ulíc doslova a do písmena vymazané". Caroline Sinz ďalej vysvetľuje, že ženy v týchto oblastiach skôr proti statusu quo protestovali, ale teraz sa boja.

"Boja sa, pretože v mnohých mestách otvorene prehovorili, ale boli urážané a napádané ..." Takže si teraz dávajú pozor na to, čo hovoria a radšej mlčia, aby sa vyhli hrozbám a neboli pod nátlakom. "

Axelle Lemaire, francúzska ministerka pre digitálne záležitosti, a prvá vládna úradníčka, ktorá komentovala zábery natočené skrytou kamerou, uviedla, že v dokumente je zaznamenaný "neakceptovateľný" a "nelegálny" prípad "diskriminácie žien". Avšak, sama rýchlo dodala, že to nesúvisí s náboženstvom a dodala, že francúzska moslimská komunita by kvôli tomu nemala byť obviňovaná.

Poznámka Axelle Lemaire o náboženstve odhaľuje úmyselnú ignoranciu európskych politických elít odmietajúcich riešiť problémy súvisiace s islamizáciou. Sevran je súčasťou departementu Seine-Saint-Denis, oblasti, v ktorej žije 1,4 milióna ľudí a z ktorých je viac ako 600 000 moslimov. Už v roku 2011 vysoko rešpektovaný politológ a znalec islamu Gilles Kepel vo svojej správe "Banlieue de la République" ( "Predmestia Republiky") napísal, že Seine-Saint-Denis, sa rovnako ako iné predmestia stáva paralelným islamským spoločenstvom, viac a viac odrezaným od zvyšku francúzskej spoločnosti. Skutočnosť, že ženy zmizli z ulíc Sevran, nemožno oddeľovať od faktu, že tieto spoločnosti sú islamizované.

Táto islamizácia Francúzska je v posledných piatich rokoch podnecovaná a posilňovaná veľkými investíciami z Kataru - predovšetkým do mešít. Tieto investície sa v súčasnosti odhadujú na 22 miliárd dolárov. Investíciami do mešít Katar zjavne šíri Wahhábizmus / salafismus - obzvlášť radikálnu formu islamu - po celom svete.

Islamské právo šaría sa o úlohe žien v islame vyjadruje celkom jasne. Predtým, než budú francúzski politici zase vyhlasovať, že nedávne udalosti nijako nesúvisia s islamom, by im niekto mal poradiť, aby si prečítali Korán. Korán uvádza, že žena musí počúvnuť svojho manžela (absolútne) vo všetkom [Korán 4:34] a že jej úloha je v dome, kde by sa mala prednostne zdržiavať, pokiaľ však nemá legitímny dôvod vyjsť mimo dom [korán 33:33 ].  V krajinách, kde je právo šaría uplatňované, ako je napríklad Saudská Arábia, nemôže bez súhlasu svojho manžela žena opustiť domov.

Vzhľadom k podriadenému postaveniu žien podľa práva šaría je úplne prirodzené, že francúzske predmestia, ktoré boli islamizované a v ktorých je právo šaría rešpektované, teraz pripomínajú Saudskú Arábiu. Kumulatívne účinky islamizácie podporované katarskými peniazmi a vplyvom môžu byť prekvapením len pre tie politické a kultúrne elity, ktoré ju tvrdohlavo odmietajú vziať na vedomie a odmietajú sa pozrieť pravde do očí.

Ďalší francúzsky politik, bývalý minister práce Eric Woerth, uviedol, že filmový dokument "prebodáva srdce Republiky. Srdcom Republiky je rovnosť mužov a žien." Nie je však toto prudké vyhlásenie o "liberté, égalité, Fraternité" (slobode, rovnosti, bratstve) tak trochu oneskorené? Kde boli títo politici, keď hrmelo? Pred rokom francúzska ministerka pre práva žien Pascale Boistard v rozhovore povedala:

"Na našom území existujú oblasti, kde ženy nie sú akceptované, kde nie sú rešpektované, a kde sú takmer povinné žiť s touto nepríjemnou skutočnosťou každodenného života. A zdá sa, že každý to považuje za viac-menej normálne ... V mnohých štvrtiach sú ženy obmedzené v pohybe na určité oblasti (foyer, východ zo školy ...) a nemajú prakticky prístup inam, napríklad na ihrisko alebo tam, kde je zábava. je to normálne, že v niektorých kaviarňach nie sú žiadne ženy? Tento pokrivený druh morálky, ktorý je často presadzovaný menšinami na úkor väčšiny, vyústil vo fakt, že verejný priestor, ktorý údajne patrí ako mužom, tak aj ženám, je ženám zakázaný. "

Podriaďovanie, ponižovanie a terorizovanie žien na predmestiach prebieha po celé desaťročia, priamo pred očami tých politikov, ktorí tvrdia, že sa starajú o práva žien a "srdce Republiky", ale rozhodli sa tento fakt jednoducho ignorovať. Už zosnulá Samira Bellil, autorka knihy "Dansl'enfer des tournantes" (V pekle skupinových znásilnení. V angličtine kniha vyšla pod názvom To Hell and Back.) Vydanej v roku 2002, opísala svoj život dospievajúceho dievčaťa v neskorých osemdesiatych rokoch na predmestí - ako už naznačuje názov jej knihy - ako čisté peklo. V rozhovore pre časopis Time v roku 2002 povedala: "Od okamihu, keď dievča vyjde von, si chlapci myslia, že majú právo sa jej posmievať a správať sa k nej podľa svojho. V extrémnych prípadoch to vedie k násiliu a agresii." Samira Bellil bola opakovane znásilnená mladými moslimami, ktorí ju poznali a zamerali sa na ňu, pretože podľa nich "každé dievča v susedstve, ktorá fajčí, používa make-up a nosí atraktívne oblečenie, je suka". Vtedy časopis ďalej napísal:

"Polícia sa hrozí toho, že by tieto oblasti mala strážiť. Bojí sa násilia. Výsledkom je, že slušnosť a poriadok v mnohých predmestiach upadli a skupiny mladých mužov majú za to, že môžu na ženy útočiť beztrestne ..."

Toto bolo pred pätnástimi rokmi.

V rovnakom článku časopis Time citoval tiež Fadel Amaru, šéfku organizácie "Ni Putes ňu soumis" ( "Ani suky, ani podriadené"), ktorá lobuje za ženy, aby mohli žiť normálny a moderný život. Fadel Amara uviedla, že od roku 1992 musia ženy na francúzskych predmestiach čeliť šíreniu vplyvu islamského fundamentalizmu:

"Počas uplynulých desiatich rokov sa situácia žien na predmestiach radikálne zhoršila ... Vidíme vzostupnú tendenciu urážania mladých žien, ktoré nosia džínsy, nárast nútených a dohodnutých sobášov, viac mladých žien je donútených ukončiť školu a dochádza k nárastu polygamie."

O pätnásť rokov neskôr francúzski ministri predstierajú prekvapenie a rozhorčenie nad tým, že ženy na týchto predmestiach nakoniec podľahli neustálemu teroru zameraným proti nim a miznú z ulíc.