Štátna bezpečnosť (ŠtB) bola počas štyridsiatich rokov svojej existencie najdôležitejšou mocenskou oporou strany. „Bola predovšetkým politickou políciou a cieľom jej činnosti bolo pomáhať komunistickému režimu pri ovládaní slovenskej a českej spoločnosti; chránila režim a súčasne sa aktívne podieľala na realizovaní politiky komunistickej strany.“, ako sa učia študenti na univerzitách.

To ako bola chápaná už v prvých rokov svojej existencie dosvedčujú dobové výroky jej čelných predstaviteľov. Námestník ministra vnútra Josef Pavel definoval ŠtB v roku 1949 ako politickú políciu, ktorá je očami a ušami strany.

Jej vernosť strane bola predpokladom byť dobrým orgánom bezpečnosti. Úzke prepojenie strany a ŠtB dokazuje aj výrok ministra národnej bezpečnosti Karola Bacíleka na konferencii Komunistickej strany Československa (ďalej KSČ) v roku 1952: „O tom, kto je vinný a kto je nevinný, kde sa končia omyly
a chyby a nastáva trestná činnosť rozhodne strana za pomoci orgánov ŠtB.“

Netreba ďalší historický exkurz a ani bláznivé poriadanie tlačoviek na štýl Igora Matoviča. My, čo si pamätáme komunistický režim, lebo sme v ňom žili, vieme svoje.

Pán Kresák sa môže krútiť koľko chce! Nik, kto nebol spoľahlivý, preverený a ich, von a tobôž do USA nemohol ísť.

Ešte raz! píše sa rok 1988. V komunistickej strane, to už síce nie je ako v päťdesiatych rokoch a smrť vám za "protištátnu činnosť" nehrozí, ale o to väčší je cynizmus nastupujúcich štyridsiaťníkov a mladších straníckych kádrov, ktorí do strany vstupovali nie z presvedčenia, ale kariérnych výhod.

Aj ŠTB sa v osemdesiatych rokoch zmenila. Nevládla v nej už iba hrubá sila, ale práve mladí kariéristi sa sústredili na sofistikovanejšiu a analytickú prácu. Peter Kresák a jeho psychologický profil bol ideálnym kandidátom, pre službu režimu.

Keď som videl dnes všetky tie tlačovky, najsmiešnejšie boli otázky novinárov. Historicko-etickú stopu nik nesledoval. Je to totiž jedno, či sa Peter Kresák s niekym stretával, nestretával, koľko pritom minul peňazí a či to bolo v dolároch alebo korunách.

Stačí sa len opýtať to základné: Koľko ľudí v roku 1988 pustil komunistický režim študovať na 7 mesiacov do USA? To úplne stačí, pretože režim púšťal iba tých najspoľahlivejších, spolupracujúcich  a dôsledne preverených.