Pani Blahová si dlhodobo buduje mediálny image bojovníčky za deti. Má to len jednu chybičku– pani Blahová za záujmy detí nikdy nebojuje. Naposledy dostala príležitosť na včerajšom zasadaní NRSR, kde mohla zahlasovať za novelu zákona, ktorú som predkladala. Umožňuje obnovu konania v tzv. únosových rodičovských veciach, kedy jeden z rodičov, unikajúci z inej krajiny s dieťaťom, v situácii kedy sa nemôže domôcť práva; alebo sa snaží ochrániť dieťa napr. pred násilníkom, mohol dostať príležitosť podať žalobu na obnovu konania. Momentálne v našej legislatíve obnova konania v týchto veciach nie je možná.

Hlavnou myšlienkou návrhu zákona je, aby sa do nášho právneho poriadku vniesol princíp najlepšieho záujmu dieťaťa.

Pani Blahová vydala jedno vágne fejsbukové vyjadrenie, kde neargumentuje, len útočí. Spomína, že celá koalícia návrh podporila, zabudla však dopísať, že aj celá OPOZÍCIA (Sme rodina, ĽSNS, OĽANO) tento návrh podporila, okrem SaS, s výnimkou jedného poslanca zo strany SaS, ktorý návrh podporil. Za tento návrh pre naše deti bolo celkom 117 poslancov, 19 bolo proti, nikto sa nezdržal. Čiže podľa pani Blahovej 117 poslancov chce deťom zle.

Pani Blahová sa nezapojila do rozpravy. Ja som bola pripravená na diskusiu a samozrejme by som uvítala každý dobrý podnet. Rozprava je na to, aby sa mohli odprezentovať všetky názory a zobrať do úvahy všetky hľadiská; aby bol legislatívny výsledok čo najlepší. Pani Blahová a rovnako aj jej kolegovia zo SaS mlčali. Je mi však ľúto, že nedokážu jasne povedať, v čom je náš návrh zlý. Ja som novelu samozrejme pripravovala v spolupráci s odborníkmi na danú problematiku z mnohých relevantných oblastí a odporúčanie je také, že tento návrh je niečo, čo v našej legislatíve chýba a vyžiadala si ho aplikačná prax.

Pani Blahová spomína Haagsky dohovor, tu však stúpila úplne vedľa a evidentne sa spolieha na nevedomosť svojich FB fanúšikov; pretože Haagsky dohovor podporuje práve moju novelu a to, čo tvrdím ja. Vyberám z Judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva:

„Z hľadiska aplikácie Haagskeho dohovoru eliminujúce dôvody návratu maloletého podľa článku 13 Haagskeho dohovoru musia byť vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z príkazného návratu, boli s čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené. Navyše, vnútroštátne súdy sa musia uistiť, že krajine návratu sú presvedčivo poskytované primerané záruky a v prípade známeho rizika, sú zavedené konkrétne ochranné opatrenia“.

Európsky súd pre ľudské práva skúma, či vnútroštátne súdy pri výklade a aplikácii ustanovení Haagskeho dohovoru zabezpečili záruky obsiahnuté v Dohovore o ochrane ľudských práv, najmä v článku 8. Ak je aplikovateľný Haagsky dohovor, o návrate dieťaťa nemožno podľa európskeho súdu rozhodnúť automaticky, či mechanicky, keďže v Haagskom dohovore je uznaných niekoľko výnimiek zo záväzku nariadiť návrat dieťaťa (pozri najmä článok 12, 13 a 20), ktoré sa zakladajú na úvahách týkajúcich sa konkrétneho dieťaťa a jeho prostredia. Najlepší záujem dieťaťa je hlavným kritériom a s ohľadom na svoju povahu a závažnosť môže prevážiť nad záujmom rodičov.

Probémom v našich súdnych konaniach v týchto, tzv. únosových veciach je ten, že nielen, že naša legislatíva neumožňuje obnovu konania, ale rodič má len 6 týždňovú lehotu, aby na súde dokázal pravdivosť svojich tvrdení – že vydaním by bol poškodený najlepší záujem dieťaťa; a toto je častokrát nemožné.

Pritom z praxe na Európskom súde vieme, že sa na dodržaní tejto lehoty nie vždy bazíruje - v prípade Van den Berg a Sarrí proti Holandsku holandské súdy rozhodovali o návrate druhej sťažovateľky, slečny Sarrí, do Talianska ako do krajiny jej obvyklého pobytu. V Holandsku konali vo veci: krajský súd v Amsterdame, odvolací súd v Amsterdame a holandský najvyšší súd na základe podaného dovolania a proti-dovolania. Tu Európsky súd nepovažoval za neprimeranú dĺžku konania o návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu v trvaní 2 roky, 9 mesiacov a 22 dní. Z uvedeného jasne vyplýva, že samotný článok 11 Haagskeho dohovoru predvída, že príslušný justičný alebo správny orgán nevydá rozhodnutie do šiestich týždňov. Z hľadiska judikatúry európskeho súdu nedodržanie tejto lehoty nie je problémom, ak si to vyžiada zložitosť prípadu.

Moja novela nie je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a sleduje najlepší záujem dieťaťa.

Ja som v rozprave dala niekoľko príkladov z praxe, aby bolo jasné kvôli akým prípadom predkladáme novelu, a mám pripravené ďalšie podrobné informácie do ďalších čítaní. Bolo by dobré, aby pani Blahová jasne povedala, v čom presne je škodlivá naša novela. Tiež by ma zaujímalo, v ktorých prípadoch intervenovala ona, kde zastupovala najlepší záujem dieťaťa.

Ak chcela pani Blahová pomáhať slovenským deťom, mohla intervenovať v prípade napr. v Nórsku (Barnevernetom odobrané dievčatko Maxine), prípadne v iných podobných prípadoch, kde sme my bojovali. Tieto kauzy pani Blahovú nezaujímali. Tu by totiž musela bojovať za slovenské dieťa a slovenského rodiča. Bojuje len tam, kde napomáha záujmom cudzích štátnych príslušníkov. Napr. nedávno talianskych rodičov, ktorí si uzurpujú deti, ktoré žijú na Slovensku. (ani na Ministerstve nevedia, o akej kauze to na minulotýždňovej tlačovke hovorila).

Ja neviem o tom, že by niekde v zahraničí ešte nejaký poslanec takto bojoval za záujmy cudzích štátnych príslušníkov. Každý sa bije za svojich, za svoju krajinu, za svoje deti. Pani Blahová dokonca píše články a robí tlačové konferencie, kde upozorňuje na vyfabrikované medzinárodné „blamáže“ ktoré si Slovensko robí, a žaluje, čo si o nás myslí Ekvádor, či Taliansko; čo je v tomto kontexte úplne smiešne. Slovensko len bráni svojich občanov, slovenské deti. Na dôvažok treba povedať, že Slovensko je v tomto príkladné, pretože u nás sa rozhodnutia naozaj vykonávajú a deti, ak je vydané rozhodnutie o vydaní, aj vydáva druhému rodičovi, cudzincovi.